streda 13. júla 2016

ZÁPAD SLNKA NAD SEVERNÝM MOROM

Som tu už presne 11 dní, no až teraz som sa dočkala. O západe slnka nad Severným morom som počúvala od kedy som prišla. Videla som aj niekoľko fotiek, ktoré moja kamarátka, tiež zo Slovenska, pri čakaní na tento zázrak hromadila v telefóne. Slnko síce zapadá každý večer, no počasie sa mení trochu častejšie a tak si na krásnu farebnú oblohu musíte počkať. Niekedy až dva týždne.... Za to čakanie to ale stojí.


(toto je Niky, spomínaná zberateľka fotiek západu slnka) 



 Na tejto pláži sa veľa ľudí nekúpava. More je tu príliš studené. Samozrejme, nájde sa aj tu zopár odvážlivcov, napokon sama som to skúsila. (a nie je to až tak zlé) Keď je však pekné počasie, začnú sa tu zbierať ľudia, podvečer, okolo deviatej hodiny, prídu čakať na svetelné predstavenie. Niektorí len zo závetria plážových košov, iný s nohami vo vode, ktorá je o tomto čase teplejšia ako kedykoľvek inokedy, vyhriata po celom dni.



Keď sa k hre svetiel pridá hukot mora, vôňa morskej soli a piesok pod nohami (a pokiaľ fúka vietor, čo tu v podstate vždy, nie len pod nohami), vznikne z toho nezabudnuteľné divadlo. To trvá približne dve hodiny, po ktorých  ostrov ostane ponorený v tme. A verte mi, i keď možno dlho, budete na to vyčkávať znova. Rovnako ako ja.












nedeľa 10. júla 2016

OSTROV BICYKLOV, NORDSEE INSEL JUIST


Myslím, že som objavila raj pre milovníkov bicyklov! Vrátane mňa samozrejme. Našla som ostrov Juist. Na tomto ostrove žije približne 1800 ľudí a väčšiu časť roka niekoľkonásobne viac turistov. Okrem toho nejaké tie tulene, kone, obrovské zajace a kopec mne neznámych vtákov. No a na každého človeka na ostrove, je tu jeden bicykel. Na miestnych cestách a uliciach som ich videla viac, ako kedykoľvek predtým. Skutočne, na bicykli tu jazdí skoro každý.


Pre turistov je to dobrá atrakcia, no  a pre miestnych, okrem konských záprahov, jediný spôsob dopravy. Nejazdia tu totiž žiadne autá. Teda až na dve, elektrické, ktoré majú poštári a sanitka. Je to ekologické a napokon, ostrov by ste za deň prešli po celej dĺžke niekoľkokrát aj pešo, autá tu jednoducho nepotrebujú.


Obchodníci s bicyklami majú o prácu postarané, i keď je ich na tak malom ostrove hneď niekoľko. Je to žiadanejšia dovolenková položka, ako niekde v teplých krajinách nafukovačky alebo zmrzlina.  Len doteraz som narátala 4 požičovne týchto dvojkolesových dopravných prostriedkov. A tiež obchod, kde si môžete bicykel kúpiť, keby ste si ho nechceli požičiavať, čo sa však dočasným obyvateľom veľmi neoplatí. Cena v požičovni sa počíta na hodinu a nie je vysoká a  pokiaľ chcete po ostrove jazdiť deň, týždeň alebo dlhšie, táto hodinová sadzba sa znižuje. To je dobrá správa  hlavne pre mňa, keďže tu plánujem zopár mesiacov ostať. Okrem toho tu bežne v drogérii či supermarkete nájdete veci  ako pršiplášť na bicykel, zvončeky, košíky, tašky a podobne.


No a čo je na tom všetkom úplne najlepšie ? Bicykel si môžete voľne nechať na ulici, nikto vám ho nevezme. K tomu požičanému, síce dostanete kľúčik, no nič sa nestane, aj keby ste náhodou nevedeli ako ho používať. (To sa mi samozrejme stalo a i keď sme na túto komplikovanú úlohu boli dve hlavy, zamknúť sa nám ho podarilo až po inštruktáži majiteľa) Maximálne vám ho presunú na druhú stranu cesty, aby mohol prejsť smetiarsky povoz. Áno, aj smetiari tu chodia na koňoch. Len pozor, treba si zapamätať, ktorý z toho množstva bicyklov na  ulici je váš.


A ak si stále neviete predstaviť ako to na takom bicyklovom ostrove vyzerá, spravila som pre vás video-prehliadku, mierne roztrasenú a mobilom točenú, ale  priamo zo sedadla. Bicykel som si požičala, zatiaľ len tak na skúšku, no určite si nejaký zaobstarám na dlhšie. Akurát budem potrebovať trochu menší, teda ak taký na moje vreckové vydanie vôbec existuje.





piatok 1. júla 2016

4 PRAVIDLÁ NA CESTU


Dnes, 6:30 ráno, letím z Viedne do Hannoveru. Z tade pokračujem na ostrov menom Juist, na severe Nemecka, dlhý len 17 km a široký niekoľko stoviek metrov, aby som tam niekoľko mesiacov pracovala v hoteli, v ktorom by som si za normálnych okolností asi nemohla dovoliť ani noc. Celkom sranda nie?




#1. Na to, aby si sa dostal kam chceš, nepotrebuješ byť milionár


 Som študentka. Peňazí rozhodne nemám nazvyš a ako väčšina mladých ľudí, utrácam ich radšej niekde inde ako na cestovné a ubytovanie. To bol jeden z dôvodov, prečo som začala stopovať a na ubytovanie využívať Couchsurfing. (kto ešte o couchsurfingu nepočul, určite sem o ňom niečo neskôr napíšem) Dostanete sa tak prakticky kamkoľvek a neminiete skoro nič. Ak vám však takéto cestovanie nevyhovuje, existuje ešte jeden spôsob. Nájdite si vo vašej vysnívanej destinácii prácu. Hlavne v oblasti hotelierstva je mnoho pracovných ponúk, ktoré zahŕňajú ubytovanie a stravu zdarma, takže o nocľah máte postarané. Pri troche šťastia vám zamestnávateľ preplatí aj cestovné.  Nuž a okrem toho si ešte aj zarobíte.

#2 Keď chceš skutočne cestovať, príležitosť si ťa nájde.

6 mesiacov. Presne toľko času som si vyhradila na cestu s cieľom naučiť sa nemčinu. A kde sa naučíte jazyk lepšie ako v krajine, kde ním hovoria? Prerušila som si teda štúdium na jeden semester, keďže ponuky na Erasmus boli, povedzme si pravdu, žiadna sláva a začala som hľadať.  Moje plány kam a ako ísť sa niekoľkokrát nečakane zmenili, zopár ich nevyšlo a priznám sa, už ma ovládli “primitívne strachy” (ako niektorí moje opodstatnené obavy veľmi radi volajú).  Posledný plán teda znel: bezhlavo odpisovať na všetky pracovné ponuky v Nemecku, ktoré mi prišli pod ruku, a ubytovanie riešiť cez couchsurfing. Minimálne dovtedy, kým nezarobím na bývanie. Ono to znie ako pekná blbosť, ale niekoľko super ľudí z couchsurfingu sa reálne ponúklo, že ma ubytuje a s hľadaním práce mi pomôže. A keď som už bola nastavená na to, že si zbalím ruksak a proste to pôjdem skúsiť, prišla ponuka ktorú som ani vo sne nečakala. A to ja mám tie sny celkom kreatívne.

#3. Perfektný orientačný zmysel nie je podmienkou, stačí sa vedieť opýtať.

Nikto ako cestovateľ z neba nespadol. Ak som niekedy nejaký orientačný zmysel mala, je pokazený a nereklamovateľný.  Práve teraz sedím na letisku Schwechat vo Viedni a čakám kým otvoria môj check-in. Po niekoľkých hodinách blúdenia konečne viem, kde je sever, no stále sa cítim trochu stratená...asi ako stopár na letisku. Okrem toho letím druhý krát v živote a prvý krát takto sama. Jediné čo mi dáva istotu, že ráno nastúpim do správneho lietadla, je kopec ľudí okolo. Je koho sa opýtať. Vždy je ! Orientačný zmysel je síce veľmi cenná vlastnosť, no aj bez nej sa dá nestratiť. Jediné čo potrebujete je nebáť sa opýtať. A verte mi, opýtať sa dokážete aj v prípade, že nie ste perfektne jazykovo vybavený. Maximálne budete potrebovať trochu viac trpezlivosti.

Posledným, no nie menej dôležitým pravidlom ktoré som sa na tejto zatiaľ sotva začatej ceste naučila je:

#4.Neboj sa cestovať sám

Nájsť vhodného parťáka na cesty môže byť niekedy ťažše, ako sa zdá. Každý má svoje ciele, cestu a záujmy a nie vždy sa zhodujú s vašimi. Niekedy je preto lepšie jednoducho sa zobrať a skúsiť to sám. Veľa ľudí si myslí, že to nejde. Hlavne ak ste malé blonďaté dievča, od ktorého teta v obchode pýta občiansky aj keď si kupuje radlera. Na cestovanie ale takéto obmedzenia neplatia a jediné čo potrebujete, ak sa rozhodnete cestovať single, je kúsok odvahy. Niekedy je to trochu ťažšie a občas sa vyskytne nejaká tá prekážka, no práve z tých bývajú neskôr najlepšie príbehy.