pondelok 5. marca 2018

ZA HRANICOU ŽIDOVSKÉHO ŠTÁTU




Včera ráno sa v médiách, len tak mimochodom, ocitla správa, že izraelskí vojaci zastrelili palestínskeho farmára, ktorý sa priblížil k zakázanej hranici pásma Gazy. Kto túto hranicu nakreslil, už ľudí až tak nezaujíma.



Sú to dva mesiace, odkedy sme navštívili Izrael a Palestínu. Len tak, zo zvedavosti. No a letenky neboli až tak drahé. Keď sme 29. decembra prileteli do Tel Avivu, policajtka pri okienku sa nás spýtala zopár nezmyselných otázok a privítala nás v krajine. Dostali sme papierik pripomínajúci prefotený občiansky preukaz. Že sme sa vďaka tomuto „dokumentu“ na týždeň stali slobodnejšími osobami v krajine ako niektorí domáci, sme vtedy ešte nevedeli.



Prvé dva dni sme mali stráviť v Betleheme. Podarilo sa nám zohnať ubytovanie cez AIRBNB. Na letisku sme však nedokázali nájsť žiadnu informáciu o tom, ako sa tam dostať. Šla som sa spýtať na informácie. „Ako vám pomôžem?“ Vysmiaty mladý muž za pultom vyzeral skutočne ochotne. „Potrebujem sa dostať do Betlehemu. Ide tam nejaký bus?“ Úsmev na perách mu trochu zamrzol. „Neviem.“ Priznal. Začal sa v hebrejčine radiť so svojím kolegom. Nakoniec mi na papierik vypísal časy a čísla autobusov, ktorými sa dostaneme do Jeruzalema. „Odtiaľ vám možno niečo pôjde.“
Bol piatok poobede. Boli sme hladní, no v Jeruzaleme všetky podniky zatvárali. „Začína Šabat. Skúste arabskú časť.“ Poradil nám jeden černoch, rozhodne nepôsobiaci ako žid, deliac sa s nami pred zatvárajúcou reštauráciou o obrovskú porciu palaciniek.


Pred Damašskou bránou bolo skutočne živšie. Boli tu obrovské skupinky židov v tradičných rovnošatách presúvajúcich sa na večernú modlitbu (myslím, dnu nás nepustili), kopa turistov snažiacich sa ešte za denného svetla niečo odfotiť, Vianočne vyzdobené preplnené uličky okolo kresťanského chrámu, arabské trhoviská plné prekrikujúcich sa obchodníkov. Celkom kultúrny šok. Práve medzi obchodníkmi sa našiel jeden predavač ovocných džúsov, ktorý nám povedal o blu-line buse, ktorý vraj jazdí do Betlehema. Na zastávke, kam nás poslal však nie je žiadny cestovný poriadok a taxikár sa nás snaží ukecať na predraženú jazdu. Žiadny bus vraj nepôjde, je predsa Šabat. Nakoniec nastupujeme do rozoberajúceho sa bieleho auta, ktorého šofér nám spravil podstatne lepšiu cenu ako taxikár. On je vraj „privat taxi“. Z rádia mu hučí ťahavá pesnička v arabčine, do zákrut reže ako o život a klaksón používa častejšie ako by nám bolo milé. No a do toho sa s nami ešte snaží rozprávať lámanou angličtinou. Charliemu na sedadle za mnou už evidentne nie je všetko jedno. Snažíme sa spojiť s Ayou z AIRBNB. „Nenastupujte k žiadnemu taxikárovi!“ Povzbudí nás hneď na úvod, hlavne keď už u jedného sedíme. Dávame jej k telefónu vodiča. Po pár minútach sme skutočne znepokojení, jednak dĺžkou hovoru a sumou, ktorú bude predstavovať na výpise od operátora a taktiež z toho, že nerozumieme ani slovu z ich debaty. Arabčina znie pre nerozumejúceho poslucháča akosi nahnevane a ostro. Vykladá nás na križovatke s pokynom čakať na mieste. Ocitli sme sa v Palestíne, v krajine, ktorá na mape oficiálne neexistuje.



Aya je mladá žena. Má tri deti, dvoch chlapcov a jedno dievčatko, ešte miminko. Jej manžel zatiaľ nie je doma. Ukazuje nám izbu. Záujem komunikovať s cudzincami majú najmä dvaja drobci.
Chceli sme ísť k mŕtvemu moru. Ibrahim nás ale ráno presviedča, aby sme s ním išli do Hebronu. Bude nás vraj sprevádzať. Nechce za to veľa a po včerajšku sa necítime úplne bezpečne bez sprievodu. Ukázalo sa, že zbytočne. Hebron je mesto rozdelené na dve časti, rovnako aj Abrahámov chrám v ňom. Na jednej strane Izraelci, ktorých miestni nazývajú „setleri“, na druhej palestínčania. Tých je nepomerne viac. Ulice sú plné. Naopak tie izraelské zívajú prázdnotou. Pochodujú po nich vojaci, strážia ich pred opovážlivcami, ktorí zablúdia. „Tam nikto nežije?“ „Nie. Kedysi tam boli naše obchody. Ale zrušili ich. Chcú Hebron, pretože je tu Abrahámov chrám.“



Arabi sú obchodníci. Prejsť ulicu bez toho, aby ťa niekto stiahol do svojho obchodu a donútil čosi kúpiť je takmer nemožné. Prekrikujú sa, ponúkajú nakupujúcim silnú kávu a vylepšujú cenu s každým výkrikom. Dokonca aj deti pobehujú v dave snažiace sa predať náramky a kadejaké drobnosti. Náš sprievodca sa s nimi zdraví, zdá sa, že sa všetci poznajú. Pochmúrne pôsobí len pletivo nad strechami týchto obchodíkov. „Načo tam je?“ „Zachytáva smeti. Hádžu ich do ulice setleri z vrchných poschodí.“ Občas je možné zazrieť vojaka, strážia mesto zo striech. Fotiť sa im veľmi nechce, vždy sa schovajú.“



V jednom z obchodov sme stretli Európanov. Poobliekaní v modrých mikinách, s červenou nášivkou s nápisom TIPH na ramene sedia v jednom z obchodov, popíjajú kávu s miestnym pánom. Temporary International Presence in Hebron, po slovensky dočasná medzinárodná prítomnosť v Hebrone. „Pozorujeme.“ Odpovedá mi jedna z nich na otázku, aké je ich poslanie v Palestíne. Dáva mi letáčik s informáciami o ich organizácii. Ich úlohou je pozorovať a informovať, ak niektorá zo strán porušuje ľudské práva.

Po meste sú rozmiestnené checkpointy. Prechádzame cez niekoľko z nich. Vďaka preukazu, ktorý sme dostali na letisku všetky bez problémov zdolávame. Palestíncov kontrolujú. Na niektorých miestach náš sprievodca ostáva a čaká. Môžeme ísť len my. Židia idúci do synagógy sú k nám milí. Dokonca nás ponúkajú sladkosťami. Sme Európania a sme vítaní. Checkpointy a ozbrojenci strážia miestnych. Kto sú títo miestni? Sú to pôvodní obyvatelia, palestínci, vierovyznaním moslimovia alebo kresťania. Pre židovský Izrael menejcenná „rasa“. Zdá sa to byť choré. Zabudli židia na časy, kedy boli menejcennou „rasou“ pre nacistov oni? Alebo sa iba inšpirovali?



Opúšťame Hebron, Ibrahim nás berie naspäť do Betlehemu. Ľudí je tu priveľa, áut tiež. Pomedzi hustú premávku prebiehajú deti s nákupnými košíkmi plnými pomarančov či granátových jabĺk. Klaksóny prehlušujúce dav dávno stratili svoju funkciu, nie je možné určiť odkiaľ znejú, keď trúbia všetci naraz. „Nedávno ich zakázali používať v meste." Konštatuje Ibrahim, a šofér nášho transportu nervózne stláča ten svoj, akoby na demonštráciu toho, že tento zákon neuspel. Nad tým všetkým sa vypína obrovský múr. Zdobia ho grafity volajúce po mieri a ľudských právach, tváre rôznych ľudí, z ktorých spoznávame iba Donalda Trumpa. Na jednom obrázku bozkáva múr, na druhom komixová bublina od jeho úst hovorí: „Postavím ti bračeka.“


„Čo je za tým múrom?“
„Izraelská základňa. Setleri“
Vo vrchných poschodiach domov ani tu nik nebýva. Na strechu je tiež zákaz liezť. Náhodou by mohli šmírovať vojakov.
Berie nás do hotela, v ktorom sa nachádza múzeum. „The Walled off Hotel“ Jeho názov a výzdoba hovoria sami za seba. Zdobia ho výjavy z grafitov múru. Ich autorom je Banksy. Angličan. Miestni ho volajú umelec bez tváre, z jednoduchého dôvodu. Nikdy ho nevideli, nevedia ako vyzerá. Je to múzeum okupácie. Ľudských príbehov spoza múra, spoza hranice, ktorú nakreslili noví obyvatelia štátu. Je tu zobrazený príbeh jej posúvania, na ktorý sa zvyšok sveta ticho prizerá, občas OSN alebo niekto iný zdvihne varovný prst.



Ten večer nás ešte čaká návšteva Ibrahimovej sestry. Pri jedle, káve, čaji a vodnej fajke počúvame ďalšie príbehy. Obyčajné, ľudské. V zahraničí bol iba najstarší syn, má približne toľko rokov ako my. Podarilo sa mu tam dostať s tanečnou skupinou. Zaplatila mu to hosťujúca rodina, letieť musel z Jordánska. Palestínci na letisko do Tel Avivu nesmú. Je to síce hlavné mesto, no iba pre tých so správnym občianskym preukazom. 
Na druhý deň Palestínu opúšťame. Zvyšok týždňa trávime v Izraeli. Ten už nie je tak plný, špinavý a hlučný. Všetko je tu ale drahšie a múzeá o histórii už nespomínajú okupáciu ale oslobodenie.






















1 komentár:

  1. Naozaj zaujímavy článok. Až ma láka navštiviť aj Palestínu. V Izraeli som už bol.

    OdpovedaťOdstrániť