ZA HRANICOU ŽIDOVSKÉHO ŠTÁTU

Včera ráno sa v médiách, len tak mimochodom, ocitla správa, že izraelskí vojaci zastrelili palestínskeho farmára, ktorý sa priblížil k zakázanej hranici pásma Gazy. Kto túto hranicu nakreslil, už ľudí až tak nezaujíma.

Sú to dva mesiace, odkedy sme navštívili Izrael a Palestínu. Len tak, zo zvedavosti. No a letenky neboli až tak drahé. Keď sme 29. decembra prileteli do Tel Avivu, policajtka pri okienku sa nás spýtala zopár nezmyselných otázok a privítala nás v krajine. Dostali sme papierik pripomínajúci prefotený občiansky preukaz. Že sme sa vďaka tomuto „dokumentu“ na týždeň stali slobodnejšími osobami v krajine ako niektorí domáci, sme vtedy ešte nevedeli.

Prvé dva dni sme mali stráviť v Betleheme. Podarilo sa nám zohnať ubytovanie cez AIRBNB. Na letisku sme však nedokázali nájsť žiadnu informáciu o tom, ako sa tam dostať. Šla som sa spýtať na informácie. „Ako vám pomôžem?“ Vysmiaty mladý muž za pultom vyzeral skutočne ochotne. „Potrebujem sa dostať do Betlehemu. Ide tam nejaký bus?“ Úsmev na perách mu trochu zamrzol. „Neviem.“ Priznal. Začal sa v hebrejčine radiť so svojím kolegom. Nakoniec mi na papierik vypísal časy a čísla autobusov, ktorými sa dostaneme do Jeruzalema. „Odtiaľ vám možno niečo pôjde.“

Bol piatok poobede. Boli sme hladní, no v Jeruzaleme všetky podniky zatvárali. „Začína Šabat. Skúste arabskú časť.“ Poradil nám jeden černoch, rozhodne nepôsobiaci ako žid, deliac sa s nami pred zatvárajúcou reštauráciou o obrovskú porciu palaciniek.

Pred Damašskou bránou bolo skutočne živšie. Boli tu obrovské skupinky židov v tradičných rovnošatách presúvajúcich sa na večernú modlitbu (myslím, dnu nás nepustili), kopa turistov snažiacich sa ešte za denného svetla niečo odfotiť, Vianočne vyzdobené preplnené uličky okolo kresťanského chrámu, arabské trhoviská plné prekrikujúcich sa obchodníkov. Celkom kultúrny šok. Práve medzi obchodníkmi sa našiel jeden predavač ovocných džúsov, ktorý nám povedal o blu-line buse, ktorý vraj jazdí do Betlehema. Na zastávke, kam nás poslal však nie je žiadny cestovný poriadok a taxikár sa nás snaží ukecať na predraženú jazdu. Žiadny bus vraj nepôjde, je predsa Šabat. Nakoniec nastupujeme do rozoberajúceho sa bieleho auta, ktorého šofér nám spravil podstatne lepšiu cenu ako taxikár. On je vraj „privat taxi“. Z rádia mu hučí ťahavá pesnička v arabčine, do zákrut reže ako o život a klaksón používa častejšie ako by nám bolo milé. No a do toho sa s nami ešte snaží rozprávať lámanou angličtinou. Charliemu na sedadle za mnou už evidentne nie je všetko jedno. Snažíme sa spojiť s Ayou z AIRBNB. „Nenastupujte k žiadnemu taxikárovi!“ Povzbudí nás hneď na úvod, hlavne keď už u jedného sedíme. Dávame jej k telefónu vodiča. Po pár minútach sme skutočne znepokojení, jednak dĺžkou hovoru a sumou, ktorú bude predstavovať na výpise od operátora a taktiež z toho, že nerozumieme ani slovu z ich debaty. Arabčina znie pre nerozumejúceho poslucháča akosi nahnevane a ostro. Vykladá nás na križovatke s pokynom čakať na mieste. Ocitli sme sa v Palestíne, v krajine, ktorá na mape oficiálne neexistuje.

Aya je mladá žena. Má tri deti, dvoch chlapcov a jedno dievčatko, ešte miminko. Jej manžel zatiaľ nie je doma. Ukazuje nám izbu. Záujem komunikovať s cudzincami majú najmä dvaja drobci.

Chceli sme ísť k mŕtvemu moru. Ibrahim nás ale ráno presviedča, aby sme s ním išli do Hebronu. Bude nás vraj sprevádzať. Nechce za to veľa a po včerajšku sa necítime úplne bezpečne bez sprievodu. Ukázalo sa, že zbytočne. Hebron je mesto rozdelené na dve časti, rovnako aj Abrahámov chrám v ňom. Na jednej strane Izraelci, ktorých miestni nazývajú „setleri“, na druhej palestínčania. Tých je nepomerne viac. Ulice sú plné. Naopak tie izraelské zívajú prázdnotou. Pochodujú po nich vojaci, strážia ich pred opovážlivcami, ktorí zablúdia. „Tam nikto nežije?“ „Nie. Kedysi tam boli naše obchody. Ale zrušili ich. Chcú Hebron, pretože je tu Abrahámov chrám.“

Arabi sú obchodníci. Prejsť ulicu bez toho, aby ťa niekto stiahol do svojho obchodu a donútil čosi kúpiť je takmer nemožné. Prekrikujú sa, ponúkajú nakupujúcim silnú kávu a vylepšujú cenu s každým výkrikom. Dokonca aj deti pobehujú v dave snažiace sa predať náramky a kadejaké drobnosti. Náš sprievodca sa s nimi zdraví, zdá sa, že sa všetci poznajú. Pochmúrne pôsobí len pletivo nad strechami týchto obchodíkov. „Načo tam je?“ „Zachytáva smeti. Hádžu ich do ulice setleri z vrchných poschodí.“ Občas je možné zazrieť vojaka, strážia mesto zo striech. Fotiť sa im veľmi nechce, vždy sa schovajú.“

V jednom z obchodov sme stretli Európanov. Poobliekaní v modrých mikinách, s červenou nášivkou s nápisom TIPH na ramene sedia v jednom z obchodov, popíjajú kávu s miestnym pánom. Temporary International Presence in Hebron, po slovensky dočasná medzinárodná prítomnosť v Hebrone. „Pozorujeme.“ Odpovedá mi jedna z nich na otázku, aké je ich poslanie v Palestíne. Dáva mi letáčik s informáciami o ich organizácii. Ich úlohou je pozorovať a informovať, ak niektorá zo strán porušuje ľudské práva.

Po meste sú rozmiestnené checkpointy. Prechádzame cez niekoľko z nich. Vďaka preukazu, ktorý sme dostali na letisku všetky bez problémov zdolávame. Palestíncov kontrolujú. Na niektorých miestach náš sprievodca ostáva a čaká. Môžeme ísť len my. Židia idúci do synagógy sú k nám milí. Dokonca nás ponúkajú sladkosťami. Sme Európania a sme vítaní. Checkpointy a ozbrojenci strážia miestnych. Kto sú títo miestni? Sú to pôvodní obyvatelia, palestínci, vierovyznaním moslimovia alebo kresťania. Pre židovský Izrael menejcenná „rasa“. Zdá sa to byť choré. Zabudli židia na časy, kedy boli menejcennou „rasou“ pre nacistov oni? Alebo sa iba inšpirovali?

Opúšťame Hebron, Ibrahim nás berie naspäť do Betlehemu. Ľudí je tu priveľa, áut tiež. Pomedzi hustú premávku prebiehajú deti s nákupnými košíkmi plnými pomarančov či granátových jabĺk. Klaksóny prehlušujúce dav dávno stratili svoju funkciu, nie je možné určiť odkiaľ znejú, keď trúbia všetci naraz. „Nedávno ich zakázali používať v meste." Konštatuje Ibrahim, a šofér nášho transportu nervózne stláča ten svoj, akoby na demonštráciu toho, že tento zákon neuspel. Nad tým všetkým sa vypína obrovský múr. Zdobia ho grafity volajúce po mieri a ľudských právach, tváre rôznych ľudí, z ktorých spoznávame iba Donalda Trumpa. Na jednom obrázku bozkáva múr, na druhom komixová bublina od jeho úst hovorí: „Postavím ti bračeka.“

„Čo je za tým múrom?“

„Izraelská základňa. Setleri“

Vo vrchných poschodiach domov ani tu nik nebýva. Na strechu je tiež zákaz liezť. Náhodou by mohli šmírovať vojakov.

Berie nás do hotela, v ktorom sa nachádza múzeum. „The Walled off Hotel“ Jeho názov a výzdoba hovoria sami za seba. Zdobia ho výjavy z grafitov múru. Ich autorom je Banksy. Angličan. Miestni ho volajú umelec bez tváre, z jednoduchého dôvodu. Nikdy ho nevideli, nevedia ako vyzerá. Je to múzeum okupácie. Ľudských príbehov spoza múra, spoza hranice, ktorú nakreslili noví obyvatelia štátu. Je tu zobrazený príbeh jej posúvania, na ktorý sa zvyšok sveta ticho prizerá, občas OSN alebo niekto iný zdvihne varovný prst.

Ten večer nás ešte čaká návšteva Ibrahimovej sestry. Pri jedle, káve, čaji a vodnej fajke počúvame ďalšie príbehy. Obyčajné, ľudské. V zahraničí bol iba najstarší syn, má približne toľko rokov ako my. Podarilo sa mu tam dostať s tanečnou skupinou. Zaplatila mu to hosťujúca rodina, letieť musel z Jordánska. Palestínci na letisko do Tel Avivu nesmú. Je to síce hlavné mesto, no iba pre tých so správnym občianskym preukazom. 

Na druhý deň Palestínu opúšťame. Zvyšok týždňa trávime v Izraeli. Ten už nie je tak plný, špinavý a hlučný. Všetko je tu ale drahšie a múzeá o histórii už nespomínajú okupáciu ale oslobodenie.

PRACOVNÝ VÝLET DO ATÉN

“Cestujete pracovne alebo na dovolenku?”

“Pracovne.” Odpovedala som pýtajúcemu sa pánovi po chvíľkovom uvažovaní.

„Ste fotografka?“

„Nie.“ Usmiala som sa na foťák ležiaci mi na kolenách.

„Nie som fotografka.“

Po krátkom rozhovore s pánom z lietadla som sa asi prvý krát vážne zamyslela nad dôvodom mojej cesty do Atén. Nenazvala by som to „business“, ale dovolenka to tiež nebola. Letela som ako dobrovoľník na meeting partnerov projektu I’mappy.

Vysvetlím vám v skratke čo to je. Ide o projekt 6 partnerov z Grécka, Turecka, Sardínie, Litvy a Slovenska, ktorí spolupracujú na vytvorení mapy a aplikácie pre utečencov. Slovenským partnerom je ADEL Slovakia a práve cez ADEL som sa do Grécka dostala ja. Popis projektu znie asi takto:

I’mappy je integračná mapa, obzvlášť pre mladých utečencov, ktorí nemajú prístup k sociálnym a základným informáciám o azyle v krajine alebo nemajú rodičov či rodinu. I’mappy pripne na mapu organizácie pracujúce s mladými ľuďmi, ktoré ponúkajú tieto informácie, prípadne lekcie jazyka používaného v danej krajine.

Chcete o projekte vedieť viac? – (pripravujem podrobnejší článok ;) )

No a tí, ktorých zaujíma priebeh tripu, pokračujte v čítaní.

Priletela som okolo 20:00 svojho času. To znamená 21:00 toho Gréckeho. Keď k tomu pripočítam čas strávený dostávaním sa z letiska, bolo už naozaj dosť neskoro. Cez to všetko som vo vstupnej hale hotela Zafolia stretla už naštartované baby z ADEL.

Ten večer som sa zoznámila s členkami ostatných organizácií a tiež zistila, že v Grécku sa žije v noci a vstáva na obed.

Druhý deň sa niesol naozaj v pracovnom duchu. Viete ako bolí hlava po 9 hodinovom meetingu? Obzvlášť ak trpíte občasnou premotivovanosťou? Veľmi! Ale bazén na streche hotela a sladký oranžový drink to napraviť dokážu. A ten výhľad tiež stál za to.

A keďže sme v Grécku, deň ešte vlastne iba začínal.
    

Ak máte radi morské plody, dovolím si teraz spraviť reklamu jednej reštaurácii. Nachádza sa v blízkosti prístavu Piraeus. Jej logo tvorí loď a nápis ΥΠΕΡΩΚΕΑΝΕΙΟN. Nič vám to nehovorí ? Nevadí ani mne. Jedna z Grékyň mi to preložila ako „veľmi veľká loď“ a prekladač ako „superior“. Ide o typickú Grécku tavernu. Nájdete tu obrovský výber morského jedla. My sme samozrejme vyskúšali všetko. Som síce milovník kreviet, ale na takú chobotnicu odborník asi nie som. Že chutila presne tak ako má, som usúdila zo slastného výrazu oboch Grékyň pri každom ďalšom chode.

Počas našej návštevy sme mali navštíviť 3 centrá pracujúce s utečencami. 2 z nich našu návštevu zrušili, nakoľko sa práve topili v práci s množstvom ľudí. V utorok ráno sme sa teda vybrali do toho posledného. Privítala nás mladá žena menom Ariana. Bola vysoká, chudá a na ľavom uchu mala 4 zlaté kruhové náušnice.

„V našom ubytovaní sú žiadatelia o azyl, ktorí ešte nedostali status utečenca. V tomto zariadení sa snažíme ľuďom pomôcť zaradiť sa, začať pracovať, prípadne dostať povolenie odísť do ďalšej krajiny. Ak totiž takýto človek nepodá žiadosť do 3 mesiacov, navždy sa zasekne v Grécku.“

Uvažovala som, prečo by niekto nechcel ostať v Grécku. Je tu tak teplo.

„V grécku nemáme peniaze. Momentálne sme platení z Európskej únie. To nie je najlepšie miesto, kde živiť rodinu.“

Áno, to dáva zmysel.

„Väčšinou odchádzajú najprv ženy s malými deťmi. Často pešo. Ženy s deťmi sa skôr dostanú cez hranice. Potom posielajú žiadosti, aby za nimi mohol prísť manžel a tie staršie deti. Máme rodiny,  ktoré sa od nás len tak zodvihli a šli. Stále nám posielajú fotky z miest kde teraz žijú.“

Ariana rozprávala o tom kde všade sú v Grécku ubytovaní utečenci, ako fungujú rôzne žiadosti a postupy, ale napríklad aj o tom, ako prebieha bežný deň v takomto centre.

„Najviac sa sťažujú, že si nemôžu variť. Jedlo dostávajú v jedálni. Keď to nie je červené nezdá sa im to, tak do všetkého pridávame papriku.“

Nemohla som si pomôcť ale znelo to ako väzenie. Hlavne zmienka o zamykaní vrátnice po večierke. Vedela som, že si to uvedomuje aj Ariana a že to inak nejde.

Počas toho ako nám Ariana odpovedala na otázky, do haly za nás sa nahrnulo zopár tichých pozorovateľov. Spoza okna v stene sledovali návštevu. Dievčatko v žltom tričku sa odvážilo najbližšie. Po anglicky veľmi nevedela, ale pokus komunikovať s nami bol evidentný. Čierne kučery jej odstávali na všetky strany a z jej hravých tmavých očí bolo zjavné, že si ešte neuvedomuje žiadny rozdiel medzi sebou a nami. To dievčatko ešte nevedelo, že má nejaký status, alebo že sú ľudia, ktorí rozhodujú o tom čo môže alebo nemôže. Momentálne mohla skúšať, kam až môže nakuknúť kým ju niekto zavolá naspäť.

***

Ostáva mi posledné popoludnie v Grécku. Za necelé 3 dni si Atény rozhodne nepozriete, no vážne som sa snažila.

Grécke trhy

Tzystarakis mosque

Dvaja veľmi milí muzikanti

Ruské dievča brigádujúce v jednom z obchodíkov so suvenírmi.

Plaka

Po niekoľko hodinovej prechádzke som si uvedomila, že nie je možné stihnúť to všetko. Dala som sa teda stiahnuť mojej kolegyni Lucke, dvom babám z Turecka a našej Gréckej sprievodkyni Joanne. Tá nám na mapu zakreslila najlepšie bary v oblasti, ktorá je pre turistov tajomstvom. Ak náhodou zavítate v blízkej dobe do Atén, odporúčam The Clumsies, Baba au rum, 7 Jokers alebo skúste niektoré z tých, čo sme my nestihli. Napríklad Drunk Sinatra, La Pairidaeza alebo Booze Cooperativa ;)

Baba au rum

The Clumsies

 7 jokers

TURCI SÚ KAMARÁTI

5.6. bol v Nemecku nejaký sviatok. Pfingsmontag. Google mi neskôr prezradil, že ide o pondelok Ducha Svätého. Každopádne, pre mňa to znamenalo deň bez kamiónov. Tie totiž mali mať voľno. Alebo že by nie?

Jeden kamión bol naštartovaný a okolo neho pobehoval chlapík, dosť pravdepodobne šofér. Bolo 8 hodín ráno a na Berlínskom okruhu bolo dosť mŕtvo. Minimálne za pokus to stálo.

„Idete niekam ešte dnes?“ položila som kontrolnú otázku v nemčine.

„Heute. Heute.“ Pritakal a zopakoval slovo dnes. Bolo jasné, že tomu jedinému z celej vety rozumel.

„Idete smerom na Hamburg?“ skúsila som teda po anglicky.

„Hamburg. Hamburg.“ Anglicky teda tiež nerozumel. Minimálne som už ale vedela, že ide do Hamburgu a ešte dnes. Pomocou posunkov a s vypätím všetkých svojich jazykových schopností som sa s ním dohodla, že ma zvezie.

„Turkey.“ Oznámil mi, keď videl, že sa z jeho ŠPZtky snažím zistiť skadiaľ je.

„Ja som zo Slovenska.“

„Slovakia, ja! Idem Slovakia. Hamburg nakladanie, zajtra späť Berlín, Česká republika, Slovakia, Hungaria, Romenia a Turkey. Ty na Slovakia?“

„Nie nie. Ja s vami idem len do toho Hamburgu.“

„Ok Hamburg.“ Usmial sa a vybral sa smerom k svojim hrncom. Evidentne si niečo varil. Rozhodla som sa teda počkať obďaleč.

Na boku kamióna je taká vyklápacia plošinka. Slúži ako stôl. Za ňou je ukrytý úložný priestor s potravinami, horákom a podobne. Ujo Turek sedel na stolčeku pred plošinou a varil polievku a čaj. Zrazu vedľa seba rozložil noviny, sadol si na ne a pozval ma prisadnúť si na stolček. Odmietla som, tak po mňa prišiel osobne.

Do taniera s polievkou pridal ešte jednu lyžicu a chcel, aby som ochutnala.

„Ja som už jedla, neprosím si.“ Myslela som si, že je to použiteľný argument.

Buď mu ale nerozumel, alebo rozumieť nechcel.

„Turkish. Turkish.“ Opakoval a mával mi pred nosom lyžicou.

O chvíľu som už mala v ruke aj chlieb, samozrejme Turkish.

Záhadná polievka bola trochu pikantná a veľmi dobrá, jej zloženie sa mi však zistiť nepodarilo. Na všetky otázky mi len s úsmevom odpovedal „JA!“

Začala som teda jednoduchšie.

„Marta.“ Ukázala som na seba.

„Vy?“

„Ayhan.“

„Môžem selfie ?“ spýtal sa po chvíli.

„Jasné.“ Aj ja som si pri tej príležitosti spravila pár fotiek.

Dojedli sme polievku. Ayhan dovaril čaj. Nezdalo sa, že mám na výber. Bol veľmi dobrý. Čierny, chutil presne ako ten čo mi raz dal piť Ahmed. Akurát som začínala mať pochybnosti, či naozaj vyrazí ešte dnes. Bolo už skoro 11.

„Familia, familia. Son. Príde sem. Son z Berlína. Niečo mu dať a ísť Hamburg.“

Jeho syn skutočne prišiel. Ayhan mu dal niekoľko krabíc čerešní, chvíľu sa rozprávali a potom sme sa skutočne začali chystať na odchod. Aj ja som dostala pár čerešní. Tie čo som už odmietla zjesť, mi vložil do tašky. Čerešňa sa povie po turecky kiras.

Ochutnávka pokračovala v aute. Najprv turecká minerálka, potom ešte nejaká limonáda. Po asi 5 minútach v aute som vážne potrebovala na WC. Už to iba vysvetliť Ayhanovi. Pochopil to naozaj na poslednú chvíľu.

Zvyšok cesty prebehol celkom hladko. Dozvedela som sa, že má 16 ročnú dcéru, (roky sme si písali prstom na papier) že býva v meste Antalia (najprv som si myslela, že je to meno jeho dcéry) a tiež som mu dala na výmenu slovenské horalky.

Vedeli ste, že sloboda chutí ako Turecká polievka, vyzerá ako diaľnica z Berlína a trochu páli ako slnko na ramenách?

Z Hamburgu ma potom viezol ešte ďalší Turek, jedna mladá Nemka a rodinka Jehovistov. Všetci boli super. Všetci sú kamoši.