Moja bodka na mape je stále ďaleko od domova a stále v
Nemecku, už dlhšiu dobu sa však nepohla. Zasekla sa v meste Landsberg am Lech.
Pekné mesto. Historické, veľké a pritom útulné. Nie som však z tých, čo sa
príliš tešia usadeniu. Odložiť ruksak do kúta a nabehnúť na režim pracujúceho
človeka, bolo pre mňa ťažké. Nabehla som vôbec? Každý večer pred spaním
kontrolujem mapu, hľadám na nej miesta v mojom okolí, ktoré by stáli za
návštevu. I keď iba tak, na krátky stopák cez deň voľna. Nedávno som jeden taký
deň mala. Do oka mi padlo mesto Lindau.
O Lindau sme sa kedysi učili. Teda určite ho spomenula
učiteľka nemčiny v súvislosti s Bodamským jazerom. Viete ktoré to je?
Bodamské jazero leží na hranici troch štátov. Nemecka,
Rakúska a Švajčiarska. Nie je veľké. Z niektorých
miest vlastne dovidíte na druhú stranu. To je super. Hraničné miesta sú moje
srdcovky. Uznajte, je na tom niečo stáť v Nemecku a cez vodu pozerať do
Rakúska.
V tomto jazere leží ostrov a na ňom mesto. Lindau. Teda nie celé, len jeho
historickáčasť. Tá novšia sa ťahá z ostrova na pevninu. Autostopom som sa
dostala len na okraj mesta. Na ostrov som musela peši. Povedali mi, že to mám
tak 4 kilometre. Teraz, keď už viem aká príjemná prechádzka to bola, určite
neľutujem.
Prvú peknú časť som objavila ešte pred prechodom cez
most. Pláž. Alebo skôr kúpaliskový komplex. Uzavretý, no vždy som vedela
preliezať ploty. Keď som na móle našla aj iných ľudí, zistila som, že táto
schopnosť by nebola tak potrebná, keby som občas najskôr rozmýšľala ako konala.
Z druhej strany vedie cesta. Celkom otvorená takže ak chcete túto pláž vidieť
aj v ročnom období, keď nie je v plnej prevádzke, jednoducho do nej vojdete zo
strany od ostrova. Ide to úplne legálne.
“Lindau. Keby nemusím ísť do práce idem tiež. Až tam
budeš choď do kaviarne čo sa volá 37° Kaffee, je odtiaľ pekný výhľad. Je to na promenáde
v prístave, tak na rohu, pri vlakovej stanici a keď je pekne, dá sa sedieť
von. Dnes máš dobrý deň, bude pekne.“
Spomínanú kaviareň som našla. Popravde, na tejto promenáde
sú kaviarne jedna vedľa druhej. 37°je úplne na konci. Nemá až tak dobrú polohu,
sú tam aj podniky s krajším výhľadom. Okrem toho leží hneď vedľa koľají. To
mierne roztancuje kávu v pohári zakaždým, keď prejde vlak, no aby som bola fér,
tých vlakov tam zase toľko nechodí. Častejšie uvidíte odplávať loď. To je
celkom pekné divadlo.
Napriek tomu, že sa mi poloha kaviarne na prvý pohľad
nezdala a nechcelo sa mi vzďaľovať od centra prístavu, kde práve hral pouličný
muzikant (ja mám na nich asi slabosť), dala som si poradiť a predsa len
som zašla na kávu práve tam. Je to taký hipsterský podnik. Každá stolička má
iný tvar a farbu, jedálny lístok nájdete napísaný priamo na drevenej stene a v
ponuke samozrejme nechýba vegánsky koláč. Kto máte podobné miesta radi,
odporúčam. Kto ma poznáte, viete, že ja mám.
Budovy v uliciach podopierajú jedna druhú, stoja krivo a
pôsobia dojmom, akoby sa celá ulica vlnila. Jeden dom od druhého rozoznáte
podľa farby. Omietky majú pestré, každá budova má svoju osobnosť. Pomedzi to
prerastajú bujné rastliny, skoro ako keby tam rástli samy od seba,
neorganizovane. Človek má až chuť sadnúť si na zem a len tak kresliť.
Jediný papier čo mám je však stopársky zošit. Už pekne dotrhaný. Uspokojím sa
teda s fotkou a prechádzam sa mestom ďalej.
...aby som našla vežu so strechou vykladanou farebnými
kameňmi, starú radnicu v ktorej priestoroch je momentálne historická knižnica a
ešte námestie, kde sa práve koná trh. A veľa fontán.
Z mesta vedú len dve cesty. Cez most, a po vode. Ja som
síce prišla aj odišla po svojich, keby však mám viac ako deň voľna, bezpochyby
na jeden z odchádzajúcich trajektov nastúpim. Možno by som sa odviezla do
mesta Konstanz. Aj to mám jedného dňa v pláne. Každopádne som
v prístave strávila zopár hodín. Páčilo sa mi tam. Hlavne úzky priechod
deliaci prístav od jazera. Sú tam dve veže. Jedna slúži ako maják a na vrchu tej druhej
sedí Bavorský lev. Mestu je otočený chrbtom a zamyslene pozerá niekam do
diaľky. Svojim masívnym kamenným telom stráži mesto pred otvoreným jazerom. Zdá
sa. Napriek tomu, že v erbe mesta nájdete strom, Linden (lipa) , podľa ktorého
sa mesto volá, pre mňa ostane navždy neoficiálnym symbolom tento lev. Na prvý
pohľad mi k Lindau jednoducho patrí. A aj na posledný. Keď som sa ešte raz
za prístavom obzrela, aj z diaľky som videla jeho vážnu kamennú siluetu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára