Som zástancom teórie empirizmu. Verím, že aj keď je svet len jeden, každý z nás ho vidí trochu inak a jedinou cestou ako spoznať jeho skutočné farby, je na chvíľu odložiť z hlavy obraz, ktorý nám namaľovalo naše okolie a skúsiť sa na svet pozrieť znova. Akoby sme o ňom pred tým nevedeli vôbec nič. Vieme vôbec ?
Väčšinou som to ja, kto sa objavuje na miestach vzdialených od tých, kde som bola včera a kto navštevuje kamarátov, starých či tých dosiaľ nepoznaných. Väčšinou som v mojich príspevkoch cestovateľom ja. Nakoľko však momentálne bývam od Mníchova iba 60km, asi sa tento krát počítam skôr ako domáca. Zaujímavá zmena. A dobrý pocit, keď viete, že sa niekto trepe 8 hodín z Čiech do Mníchova aby vás navštívil.
„Přece tě tam nenechám samotnou s těmi divnými Němci.“
Už som zažila kadečo, ale tomuto som naozaj až do poslednej chvíle neverila. Charlie naozaj prišiel. I keď trochu neskôr a tiež som ho musela najprv polhodinu hľadať.
V Mníchove ešte ani jeden z nás nebol. Mala som zopár odporúčaných miest od vševediaceho Googlu a na kúsku papiera nakreslenú mapu. Kto však už niekedy so mnou skúsil cestovať vie, že to nie je celkom podľa turistických pravidiel, zoznamu ani mapy. Mám nedostatok orientačného zmyslu a okrem toho, keď sa hovorí, že ženy zvládajú dve veci naraz… no buď to neplatí o rozprávaní sa a dávaní pozor na cestu alebo mi táto schopnosť nefunguje. No a Charlie je na tom síce trochu lepšie ale navigátor z neho asi tiež nebude. Po tomto dni však Mníchov celkom slušne poznám.
Takže zopár odporúčaní: Deutsche Museum zatvárajú o piatej, takže stáť tam 17:10 je zbytočné, od rieky je pekný výhľad aj napriek zavretému múzeu, no a pre tých, čo nevedia nemecky -názov ktorý sa končí slovom 'platz' znamená, že ide o námestie. konkrétne Marienplatz a Odeonplatz stoja za návštevu!
„No jo tak já zapínám GPS.“
Kamaráti sú aj od toho, aby nás učili trpezlivosti a sebaovládaniu.
Určite som sa tu už rozpisovala o výhodách sólo cestovania a nestáva sa často, že mám nejakého parťáka. Musím však priznať, napriek tomu, že cestovať s niekým znamená, že vám niekto občas mení smer cesty sprava doľava, kritizuje vaše ‘šípečky’ na mape a napomína vás keď prebehnete cez cestu na červenú, som rada, že Charlie prišiel. (nie že by som takto prebehovala bežne, nie som samovrah a väčšinou sa správam ako slušný občan... a tiež by sme to zvládli aj bez GPS len by to dlhšie trvalo !!! )
Potom som zistila, že mi okrem smeru cesty zmení aj pohľad na svet, zopár názorov a nejaké tie presvedčenia. Tak teda vďaka.
Tiež poznáte ten pocit, keď hľadáte McDonald´s viac kvôli Wi-Fi ako kvôli jedlu? Prebehli sme celé mesto, aby sme ho našli a Charlie si tak mohol objednať lístok na autobus domov. Nevravím, že sme neboli aj hladní. A tiež je dosť dlho otvorený a to dokonca aj v južnom Nemecku, kde takmer všetko o ôsmej jednoducho zavrú. Potom sa celkom hodí, keď máte kde niekoľko hodín sedieť a nad hranolkami rozoberať náboženstvo a podobne. S Charliem sa dosť dobre rozpráva. To som zistila už v Dánsku. Ja sa síce rozprávam vždy, všade s každým a o kadečom, nie každý deň však nájdem respondenta, ktorý sa chytí. A ešte radšej sa rozprávam s ľuďmi, ktorí ma donútia rozmýšľať.
“A co kdybych ti řekl, že… ”
Občas si myslíme, že o ľuďoch ktorých máme radi vieme všetko. Občas sa mýlime. Niekedy nám povedia veci, ktorým spočiatku neveríme. Sú veci, ktoré nechceme brať vážne. Sú veci, ktoré sú jednoducho tak. Na chvíľku nám vyrazia dych. Potom si ich v hlave ešte raz zopakujeme a uvedomíme si, že i keď menia veľa, nemenia vlastne nič. Pretože, keď máte ľudí skutočne radi na ničom až tak nezáleží.
Na cestovaní je úplne najlepšie, že kadekoho spoznáte. Iných ľudí ako tých, medzi ktorými ste vyrastali. Tých si treba vážiť, samozrejme. Utvorili vaše hodnoty, vychovali vás. Človek je však veľmi malý na to, aby svet pochopil na prvý krát. A aj najväčší génius je v skutočnosti hlúpy, ak si myslí, že to čo vie je na 100% správne. Zaujímavosť života spočíva v tom, že ak ste ochotní ho počúvať, vždy bude mať pre vás novinky. Nedávno mi do cesty postavil Charlieho. Asi vedel, že na zázraky verím. Každý občas potrebuje kamaráta, ktorý vie vaše doterajšie názory poriadne prefackať.
Po zrekapitulovaní návštevy Mníchova a poučení na záver, presne tu by som mala spraviť článku koniec. Ukončila by som ho slovami: „O 12 v noci odišiel Charlieho autobus z Mníchova smer Praha.“ Ja ho tu však neukončím, pretože ten autobus odišiel bez Charlieho. Omylom si totiž kúpil lístok na zlý deň. (toto sa naozaj hocikomu nepodarí)
Vrátili sme sa teda k pôvodnému plánu, stopnúť niečo do Landsbergu, kde teraz bývam a ráno ho dostať zase nejak naspäť.
„Alespoň ti ukážu své trenky na spaní.“
Aj tak sa na to dá pozerať. Dúfam, že mu tá povznesená nálada ostane aj keď zistí aké je to ťažké dostať sa do takého zapadákova teraz v noci.
Alebo ako sa ukázalo, aké nemožné to je.
Zvyšok noci sme sa prechádzali od benzínky k benzínke, jedli nanuky v treskúcej zime, vozili sa v nákupnom vozíku a fotili so značkou koniec Mníchova. Verím, že pre niekoho to môže byť dosť únavné, mne však noci strávené na neznámych uliciach, výjazdoch a benzínkach už celkom chýbali.
Charlie je naozaj zvláštny. Viac, ako si dokážete predstaviť, Možno ešte viac, ako som si doteraz myslela ja. No stojím si za tým, že normálnosť je jednoducho nudná. A okrem toho... človek je tvor spoločenský a i keď sama seba považujem za osobu čo všetko zvláda sama, občas sa zíde mať kamaráta, ktorému môžete povedať hocičo. Nie pre to, že by som to sama nezvládala. Proste pre to, že jednoducho môžem.
Spala som presne hodinu. Neviem na čo som si vôbec ľahla. Nikdy som do práce nešla tak unavená. V porovnaní s Charliem som na tom so spánkom ale asi stále lepšie. Dúfam, že z tohto dňa nebude mať príliš traumu. Ja som si to celkom užila.
...
Druhý deň 16:12
„Normálně sem se včera přistihl, jak si myslím, že je to docela nuda spát v posteli :D chybělo mi to vzrůšo. :D"
