DÁNSKO Z VIACERÝCH STRÁN

1. Skagen 

"Určite musíš ísť do Skagenu. Od tiaľ je to pár km do Grenenu, čo je miesto, kde sa spájajú dve moria. Najsevernejší bod Dánska." 

Znie to ako dobrá rada. Beriem si ju teda k srdcu a po dvojdňovom čakaní na vhodné počasie vyrážam na cestu. Z Aalborgu kde som na čas zakotvila u kamarátky je to len na párhodinový stop.

Celý život som si myslela, že nemám rada hranice. Na čo sú ? Aby ohraničovali. 

A rozdeľovali. Musím sa však priznať, asi ich mám predsa trochu rada. Keby nebolo hraníc, nebolo by čo prekračovať. Vždy mi robilo radosť prechádzať cez tieto, mnohokrát len pomyslené čiary. Pretože čaro hraníc spočíva v ich dvojstrannosti. V tom, že sú zároveň začiatok aj koniec.

Neviem, či sa Grenen počíta ako hranica a ak áno, je skôr koncom ako začiatkom, teda pokiaľ sa nechystáte zaplávať si do Švédska. Cez to všetko je super tam stáť. Jednou nohou v Baltskom mori, druhou v Severnom a predsa stále v Dánsku. Stojí to za to. Odhliadnuc od všadeprítomných tutistov trochu kaziacich magickosť momentu. Napokon, aj vy pravdepodobne práve niekomu zavadziate na fotke.

Skagen bolo kedysi malé rybárske mesto, dozvedám sa od chlapíka ktorého som stopla a z múdrych tabúľ okolo ktorích sa zhlukujú návštevníci. Tých je tu teraz pravdepodobne viac ako rybárov, no mesto je i tak tiché a pokojné. Vonia slano a vzduch je tu studený a čistý, ako skoro všade v Dánsku. Na životné prostredie si tu celkom potrpia. 

Užívam si teda túto skoro-dedinskú krásu, pred tým, než sa vrátim do hlučného a veľkého Aalborgu.

2. Pártyulica Jomfru (Aalborg)

To sú krikľavé svetlá, alkohol, ohlušujúca hudba, bary a pár stripklubov, všadeprítomná vôňa trávy a viac mladých ľudí, ako sa sem v skutočnosti zmestí. Povznesená nálada vás nesie spolu s davom. Všetci títo ľudia majú niečo spoločné. Odkladajú realitu a hlavne rozum na zajtra, s naivnou no peknou vierou, že dnešok a mladosť budú trvať minimálne navždy.

3. Vikingský cintotín

Vikingský hrob, obkolesený kameňmi do kruhu patrí žene. V hrobe tvaru loďky (polkruhu podľa mňa) leží muž. Zaujímavé nie ? To je ďalší poznatok z múdrej tabule.

Takéto čosi sa skrýva v Norresundby, mestečku ktoré od Aalborgu delí fjord.

Na toto miesto ma zaviedli Tereza s Lenkou, ktoré mi tieto dni robia sprievodcov po Aalborgu a okolí. Sama by som asi ďaleko nezašla, vzdala som sa nádeje, že pochopím usporiadanie miestnych ulíc. Aalborg je ako labyrint. Vždy keď zahnete za roh, nájdete tam čosi nové, čo tam nemalo byť, alebo zistíte, že už polhodinu beháte v kruhu.

O záhadnosti zákutí mesta svedčí aj fakt, že tu je vôbec možné nájsť niečo ako Vikingský cintorín. Tiež len tak, zarohom. A ešte k tomu si po ňom spokojne pobehujú ovce. Kontrastov a prekvapení je tu naozaj veľa.

4.Odense 

Prišiel čas opustiť Dánsko. Stopujem smerom na juh, na papieri mám napísané Kolding. Naozaj som to mala v pláne. No dá sa odolať, keď vám niekto povie, že vás zavezie až do Odense, krásneho mesta ktoré ste ešte nevideli ? (Žil tam Andersen!!!) 

"Odense je super, kľudne ma vyhoďte až tam." 

Už vtedy som vedela, že toto rozhodnutie znamená, že sa možno do večera z Dánska nedostanem, no za pokus to stálo. A neľutujem. 

Akousi náhodou som sa ocitla akurát v časti menom Brandts Klaedefabrik. Umelecký a trochu hipsterský nádych všetkého okolo mňa, od okien a stien budov, cez kávu v kaviarňach až po chodník po ktorom kráčate, všetko tam dýcha tvorivosťou a inšpiráciou. Cítite sa tam ako vo veľkej obyvačke a máte chuť všetko si kúpiť. To bude asi zámer.

Opúšťam túto časť, aby som sa zaľúbila do ďalšej. Obed kúpený v úplne obyčajných potravinách jem na lavičke v neobyčajne peknom parku. Plnom študentov a života. Zniem asi trochu ako reklama ale to mesto si ma naozaj získalo.

Už som spomínala, že tam žil Andersen ?

Odchádzam neskoro. Je nad slnko jasnejšie, že dnes sa ďaleko nedostanem. Pred zotmením som to dotiahla do Flensburgu. Minimálne som zase v Nemecku. Pozorujem západ slnka z benzínky, romantické, už len nájsť miesto, kde ostanem do rána.

K Dánsku ešte toľko... Najkrajšie sú balkóny. Raz ak niekedy budem niekde bývať (moje plány tak ďaleko nesiahajú), chcem balkón ako z Dánska. Veľký a s pekným výhľadom. A možno by mi stačilo ešte raz si na takom balkóne vypiť kávu. (Celá Dánska archtektúra je krásna, nie len balkóny ;) )

AALBORG

Z DÁNSKA O CESTE A TAK ...

Na ceste sa naučíte veľa. Väčšinou sú to veci použiteľné na ďalšie cestovanie, no a občas sa naučíte aj niečo naviac. Napríklad sa ocitnete v studygroup na dánskej univerzite, v triede budúcich manažérov, pracujúcich na projekte, tváriac sa, že tam patríte. Tváriť sa ako študent je pomerne ľahké, pokiaľ niekto nechce aby ste vyvíjali nejakú vyššiu aktivitu, ako napríklad spolupracovali. A tak sa tvárim, že usilovne na niečom pracujem a vlastne to je celkom pravda. Píšem si príspevok na blog. 4 hodinová hodina (vážne, viete si predstaviť tak dlhú prednášku u nás ? ) by mala stačiť na zrekapitulovanie udalostí posledných dní mojej cesty.

Takže pár slov späť k Hamburgu.

Je to veľké mesto. To ste nečakali však ? Chcem povedať, videla som tak osminu z neho, napriek tomu, že som sa tam strácala a nachádzala v podstate celý deň. Až kým som úplne nevzdala snahu uvedomovať si kde na mape sa práve nachádzam a jednoducho som išla. Rovno za nosom, zahýnajúc na rohu, ktorý sa mi práve zdal sympatický. Zdá sa, že to nebol až tak blbý nápad. Keď sa totiž prestanete snažiť obehať čo najviac a zmierite sa s jednoducho "nasávaním atmosféry na mieste kde sa práve nachádzate", mesto vás prijme a začne prekvapovať. 

No a  potom sa jednoducho začnú stávať veci ako že Vás náhodne zastaví pani na ulici a spýta sa vás, či ste už niekedy boli v Kunsthalle. (to je galéria umenia keby náhodou niekto toto slovo ešte nepočul.)

 ( zopár ľudí plne zaujatých maľbou) 

 Nebola som, a vážne netuším prečo sa ma to cudzia pani na ulici pýta. Možno sa so mnou chce porozprávať o umení alebo tak. 

Asi som vyzerala dosť nechápavo, keďže mi svoju otázku vzápätí ochotne dovysvetlila. 

"Mám voľný lístok, tak mi napadlo, že Vám ho dám." 

Super. Poďakovala som neznámej darkyni a vstúpila do galérie. Chlapíkovi v obleku som podala červený lístok s nápisom voľná vstupenka za 0 Eur, dúfajúc, že to takto funguje. Pustil ma ďalej, tak asi áno. Vonku začalo poprchať, takže vďaka teta, Hamburg, alebo ktokoľvek túto náhodu pre mňa pripravil.

Ako dlho som bola v galérii neviem, no asi dosť dlho, keďže vonku už dážď vystriedalo slnko a na mobile som si našla 4 neprijaté hovory. Ahmed. Zavolala som mu teda späť.

 Dostala som pozvanie na párty s jeho kamarátmi a priateľkou, ktorá je mimochodom Poľka a taktiež mám kde prenocovať.  Už chápete tie výhody stopovania? Akonáhle sa zoznámite s miestnymi, prestanete byť turista, pre ktorého navštíviť mesto znamená odfotiť sa so vštekými pamiatkami a kúpiť suveníry domov. Začnete objavovať mesto zvnútra, jeho život a každodennú stránku. Zistíte kde ľudia bývajú, ako sa bavia a kde chodia do práce. To je podľa mňa o dosť zaujímavejšie. No a spomínaná párty naozaj stála za to.

Druhé ráno ma na stanicu odprevadil Ahmedov kamarát. Veľmi som  sa s ním neporozprávala, keďže nemecky ani anglicky nevie, no nemôžem ho nespomenúť.  Kvôli andulkám. Vážne. V byte má klietku s dvoma vtáčikmi. Všimla som si ju práve pre to, že som proti držaniu zvierat v klietkach. Táto však bola iná. Mala otvorené dvierka. 

"Neuletia ?" 

"nie" odpovedal, pokrčil plecia a otvoril ešte aj okno. 

Naozaj neuleteli. Modrá andulka občas vyletela z klietky a polietala si po izbe, no po 10 minútach sa jednoducho vždy vrátila naspäť. A akokoľvek odveci sa vám možno táto vsuvka o andulkách bude zdať, zdalo sa mi to dôležité spomenúť. Dosť som o nich totiž cestou rozmýšľala.

Cesta do Dánska prebehla bez väčších komplikácií, či spomenutiahodných udalostí. Alebo som možno už len zvyknutá na všetky zvláštnosti stopárstva. Stretla som jedného Štefana, ktorý mi ponúkol ubytovanie v Hamburgu kedykoľvek znova prídem, (v tom meste mám už toľko kamarátov, že by som tam kľudne mohla nejaký ten čas žiť), odtrhla jedno koliesko z kufra a tak si pohyb s ním pekne skomplikovala, stopla fakt zlatého chlapca ktorý mi s týmto kufrom pomohol prejsť cez polku Flensburgu, zmokla a znova sa vysušila, no a napokon s peknou svalovkou došla do Koldingu.

Zoznámte sa, toto je Slávka. Je to moja spolužiačka zo strednej, momentálne Študentka marketingového manažmentu na miestnej univerzite. Býva v dvojizbovom byte, s 3 Ďalšími ľuďmi, ktorí sa nedajú nazvať normálni ani nudní a som rada, že som túto skupinku mohla spoznať. Pripomínajú mi domov. Nitru a život na intráku. Tí, čo zažili pochopia.

"Náš byt je ako hotel alebo čo." poznamená z času na čas niekto z nich.

No áno, trošku to tam tak vyzerá. Okrem mňa tam v tejto chvíli prespáva aj Jan, ktorý práve vo svojom byte nemá posteľ, ak som to teda správne pochopila a zopár ďalších ľudí  sa pokúša "booknuť" si ubytovanie u nich. O srandu však majú postarané.

(pre ilustráciu toto sú oni - MAKE IT INTERNATIONAL .. myslím, že táto stránka hovorí za všetko) A tak žijem na pár dní študentským životom v Dánsku, kým sa zase pohnem niekam ďalej. Možno sa sem raz vrátim, kto vie. Majú tu zaujímavé odbory a napokon, prvý deň školy mám úspešne za sebou. 

CESTA DO HAMBURGU S AHMEDOM Z KURDSKA

Ahojte všetci. Chcela by som sa s vami podeliť o udalosti dnešného dňa, porozprávať vám, ako som sa dostala do Hamburgu a pre tých, čo žijú v oblaku strachu z rozličnosti možno vyslať malé posolstvo, ak ste ho ochotní prečítať a pochopiť.

Začalo sa to ako úplne normálny deň na ceste. Zobudila som sa na letisku, umyla si vlasy a zuby na WCkach, vypila predraženú kávu a napísala zvýrazňovačom "HAMBURG" na kus papiera.

Stála som pri výjazde z letiska, stopujúc ako toľko krát pred tým. Zastalo auto. Tiež ako toľko krát pred tým. 

"Idete do Hamburgu? " overujem si pre istotu ešte raz smer. 

Šofér s úsmevom prikyvuje a robí miesto pre môj obrovský kufor na zadnom sedadle. Nastupujem. Po chvíľkovej konverzácii zisťujem, že ide o milého, asi 35 ročného muža, napriek mojej nedokonalej nemčine si veľmi dobre rozumieme. 

Podáva mi ruku. 

"Volám sa Ahmed."

"Marta"

Konverzácia pokračuje. O svete, ľuďoch, cestovaní, živote. Rozpráva sa s ním ľahko, je priateľský, veľa precestoval, zažil a má naozaj prehľad o všetkom. Má v nemecku firmu na výrobu nábytku a žije tu už 13 rokov. Pochádza z Kurdska. 

S prekvapením zisťujem, že do školy nechodil. Teda len do 5 triedy.

"Keď som mal 10 rokov, musel som začať pracovať. Rodina potrebovala peniaze. Keď som mal 13, zavolal si ma šéf a dovolil mi jesť s nimi pri stole. To znamenalo, že som sa stal majstrom. Mama bola hrdá. "

Snažím sa spomenúť si čo som robila ja keď som mala 13. Asi niekde liezla na strom alebo tak.

"Koľko máš rokov ? "

"19." Odpovedám.

"Keď som mal 19 bol som na vojne. Ostreľovač. " 

v hlase necítim žiadnu nenávisť, hnev ani ľútosť. Jednoducho konštatuje. Ďalej sa o tom nerozprávame, pokračuje a mne je jasné, že to nie je dôležité.

"Potom som prišiel do Nemecka. Mal som tu už brata. Zo začiatku to bolo ťažké. Nevedel som jazyk a bol som v krajine nežiadaná osoba. Často som  plakal a nevedel čo ďalej."

Znie to tragicky, no on pokračuje, stále so smiechom.

"Keď som bol prvý krát na diskotéke, hudba bola hrozná a nevedel som sa spýtať ani na toaletu. Skončilo to tak, že som zbalil čašníčku s ktorou som bol potom 5 rokov... To som bol v Nemecku prvý deň. Problém som mal napríklad aj keď som sa chcel najesť a nerozumel som jedálnemu lístku. Musel som krochkať aby som vysvetlil, že nejem bravčovinu. Som totiž moslim."

Napokon ale konštatuje, že život v Európe je jednoduchý. Jednoduchší ako v Kurdsku. 

Napadlo mi, čo by mi asi povedala mamina. Ako by sa bála, keby teraz vedela kde som. So smiechom mi odpovedá, že aj jeho.

"Tvoja mama chodila do školy. Moja nie. Nevie kde je Nemecko. Nevedela, či sa vrátim z vojny a bojí sa európskych ľudí a všetkého čo je cudzie. To mamy vždy... Vždy sa boja. "

Vymieňame si príbehy z ciest, rozprávame sa o svete a ľuďoch. O rozdieloch a fenoménoch. Celú cestu až do Hamburgu.

"Nie si hladná ?" pýta sa, no na odpoveď nečaká. 

"Vezmem ťa do jednej reštaurácie v kurdskej štvrti."

Som hladná. Ideme teda a ak budete niekedy niekde nablízku, odporúčam. Lepší kebab som nikdy nejedla. Pijeme čierny čaj z malej sklenenej karafy. Personál rozpráva kurdsky aj nemecky, Ahmeda všetci poznajú.

"Je to skoro ako rodinný podnik. Tu sa všetci poznáme."

Mňa nepozná nikto, no cítim sa príjemne. Všetci mi podávajú ruku a usmievajú sa na mňa. Nabíjam si tu kameru.

Ahmed ma vezie na vlakovú stanicu, kde si v skrinke zamykám kufor, aby som o čosi ľahšia mohla objavovať mesto. Chce zaplatiť aj za to, len ťažko ho presviedčam, že peniaze mám a nemusí.

"Keď som prišiel, ľudia mi pomohli. Teraz pracujem a pomáhať mám ja. " zdá sa, že mu to tak dáva zmysel.

S číslom na nového kamaráta ktorému môžem v prípade problémov zavolať sa vydávam na cestu. On musí do práce. Rozlúčime sa a on odchádza, netušiac, čo pre mňa toto stretnutie znamenalo. Že vety: "Až zažiješ potom hovor"alebo "Tvoj názor je len naivná neskúsenosť. " navždy vymazal zo zoznamu argumentov.

Takže zatiaľ ahoj kamaráti, neskôr Vám sem pridám fotky z ulíc obrovského Hamburgu.

STOPLA SOM TRAKTOR!

A ešte sa musím s čímsi pochváliť ! Za tú chvíľu na pevnine som už dokonca čosi stopla. Traktor konkrétne. Mám zase raz pekný zážitok do zbierky, napokon, na blatníku sa každý deň neveziete, a samozrejme video. Na Juiste som si totiž  kúpila malú Go-pro kamerku, aby som aj v čase cestovateľskej nečinnosti vyvíjala nejakú tu žurnalistickú aktivitu. Teraz už len všetky videá (ktorých je naozaj veľa) musím dať dokopy do nejakého publikovateľného celku. Každopádne, to z traktoru máte tu 

Hitch-hike challenge accepted: https://youtu.be/hPI_3p5X7CAhttps://youtu.be/hPI_3p5X7CA

ZBOHOM JUIST, ALEBO ZNOVA NA CESTE !

Som späť na ceste. Trochu skôr ako som plánovala, no myslím, že prišiel ten správny čas rozlúčiť sa s Juistom. Ten malý ostrov mi bude chýbať, jeho kľud a ticho, studené more, náladové počasie, bicykle, barman Thomas so Spelunke, dokonca aj otravné čajky. Bolo krásne tento ostrov a moju izbu skoro dva mesiace volať “zu Hause” (domov) No ako Kerouac napísal, cesta je domov... a tak som opäť na pevnine, v reálnom svete, kde chodia autá, vlaky, vzduch vonia inak a ľudia sa zdajú o čosi obyčajnejší. Takí…. Znudení z bežného žitia. Ale mne sa obyčajný svet aj tak páči. Je veľký. A dá sa v ňom stopovať.

Po dvoch mesiacoch opäť sedím na letisku, tentokrát v Hannoveri, kde som sa rozlúčila s Niky a pokračujem sama. Ráno a stopom. Do Hamburgu, Flensburgu, Dánska a Poľska...na krásne miesta, za novými ľuďmi a chuťou slobody. Nad veľkou kávou z McCafé (na Juiste mi už začínala tá komerčnosť chýbať) plánujem cestu, keďže internet tak skoro mať asi nebudem.

Ono sa dobre plánuje keď dostanete taký krásny notes :) 

Okrem nemčiny a občas nejakej tej taliančiny od kolegu Valentína som sa tu naučila aj jedno slovo maďarsky. (to ten internacionálny kolektív) 

Remete rák. 

Priznám sa, neviem ako sa ten tvor volá po slovensky. Je to rak. Taký malý bezdomovec alebo tulák. Býva v mušliach. Keď sa mu už jeho stará mušľa nepáči alebo je mu primalá, vymení ju. Jednoducho sa presťahuje. Cestovatelia sú ako takí “remete rákovia”. Vytvárame si cestou domovy, na miestach, ktoré nám viac niesu neznáme.  Na každom z nich kúsok zo seba necháme a tak pojem “domov” O čosi rozšírime. Teraz soma ja ako Remete rák. A mušľa Juist, mi už jednoducho bola malá. Či remeterákovia na mušle ktoré opustia zabudnú neviem, je to dosť pravdepodobné. Ja mám našťastie videá, fotky a spomienky ktoré mi zabudnúť nedajú. (na videu sa už pracuje, trpezlivosť)