Ahojte všetci. Chcela by som sa s vami podeliť o udalosti dnešného dňa, porozprávať vám, ako som sa dostala do Hamburgu a pre tých, čo žijú v oblaku strachu z rozličnosti možno vyslať malé posolstvo, ak ste ho ochotní prečítať a pochopiť.
Začalo sa to ako úplne normálny deň na ceste. Zobudila som sa na letisku, umyla si vlasy a zuby na WCkach, vypila predraženú kávu a napísala zvýrazňovačom "HAMBURG" na kus papiera.
Stála som pri výjazde z letiska, stopujúc ako toľko krát pred tým. Zastalo auto. Tiež ako toľko krát pred tým.
"Idete do Hamburgu? " overujem si pre istotu ešte raz smer.
Šofér s úsmevom prikyvuje a robí miesto pre môj obrovský kufor na zadnom sedadle. Nastupujem. Po chvíľkovej konverzácii zisťujem, že ide o milého, asi 35 ročného muža, napriek mojej nedokonalej nemčine si veľmi dobre rozumieme.
Podáva mi ruku.
"Volám sa Ahmed."
"Marta"
Konverzácia pokračuje. O svete, ľuďoch, cestovaní, živote. Rozpráva sa s ním ľahko, je priateľský, veľa precestoval, zažil a má naozaj prehľad o všetkom. Má v nemecku firmu na výrobu nábytku a žije tu už 13 rokov. Pochádza z Kurdska.
S prekvapením zisťujem, že do školy nechodil. Teda len do 5 triedy.
"Keď som mal 10 rokov, musel som začať pracovať. Rodina potrebovala peniaze. Keď som mal 13, zavolal si ma šéf a dovolil mi jesť s nimi pri stole. To znamenalo, že som sa stal majstrom. Mama bola hrdá. "
Snažím sa spomenúť si čo som robila ja keď som mala 13. Asi niekde liezla na strom alebo tak.
"Koľko máš rokov ? "
"19." Odpovedám.
"Keď som mal 19 bol som na vojne. Ostreľovač. "
v hlase necítim žiadnu nenávisť, hnev ani ľútosť. Jednoducho konštatuje. Ďalej sa o tom nerozprávame, pokračuje a mne je jasné, že to nie je dôležité.
"Potom som prišiel do Nemecka. Mal som tu už brata. Zo začiatku to bolo ťažké. Nevedel som jazyk a bol som v krajine nežiadaná osoba. Často som plakal a nevedel čo ďalej."
Znie to tragicky, no on pokračuje, stále so smiechom.
"Keď som bol prvý krát na diskotéke, hudba bola hrozná a nevedel som sa spýtať ani na toaletu. Skončilo to tak, že som zbalil čašníčku s ktorou som bol potom 5 rokov... To som bol v Nemecku prvý deň. Problém som mal napríklad aj keď som sa chcel najesť a nerozumel som jedálnemu lístku. Musel som krochkať aby som vysvetlil, že nejem bravčovinu. Som totiž moslim."
Napokon ale konštatuje, že život v Európe je jednoduchý. Jednoduchší ako v Kurdsku.
Napadlo mi, čo by mi asi povedala mamina. Ako by sa bála, keby teraz vedela kde som. So smiechom mi odpovedá, že aj jeho.
"Tvoja mama chodila do školy. Moja nie. Nevie kde je Nemecko. Nevedela, či sa vrátim z vojny a bojí sa európskych ľudí a všetkého čo je cudzie. To mamy vždy... Vždy sa boja. "
Vymieňame si príbehy z ciest, rozprávame sa o svete a ľuďoch. O rozdieloch a fenoménoch. Celú cestu až do Hamburgu.
"Nie si hladná ?" pýta sa, no na odpoveď nečaká.
"Vezmem ťa do jednej reštaurácie v kurdskej štvrti."
Som hladná. Ideme teda a ak budete niekedy niekde nablízku, odporúčam. Lepší kebab som nikdy nejedla. Pijeme čierny čaj z malej sklenenej karafy. Personál rozpráva kurdsky aj nemecky, Ahmeda všetci poznajú.
"Je to skoro ako rodinný podnik. Tu sa všetci poznáme."
Mňa nepozná nikto, no cítim sa príjemne. Všetci mi podávajú ruku a usmievajú sa na mňa. Nabíjam si tu kameru.
Ahmed ma vezie na vlakovú stanicu, kde si v skrinke zamykám kufor, aby som o čosi ľahšia mohla objavovať mesto. Chce zaplatiť aj za to, len ťažko ho presviedčam, že peniaze mám a nemusí.
"Keď som prišiel, ľudia mi pomohli. Teraz pracujem a pomáhať mám ja. " zdá sa, že mu to tak dáva zmysel.
S číslom na nového kamaráta ktorému môžem v prípade problémov zavolať sa vydávam na cestu. On musí do práce. Rozlúčime sa a on odchádza, netušiac, čo pre mňa toto stretnutie znamenalo. Že vety: "Až zažiješ potom hovor"alebo "Tvoj názor je len naivná neskúsenosť. " navždy vymazal zo zoznamu argumentov.
Takže zatiaľ ahoj kamaráti, neskôr Vám sem pridám fotky z ulíc obrovského Hamburgu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára