Na ceste sa naučíte veľa. Väčšinou sú to veci použiteľné na ďalšie cestovanie, no a občas sa naučíte aj niečo naviac. Napríklad sa ocitnete v studygroup na dánskej univerzite, v triede budúcich manažérov, pracujúcich na projekte, tváriac sa, že tam patríte. Tváriť sa ako študent je pomerne ľahké, pokiaľ niekto nechce aby ste vyvíjali nejakú vyššiu aktivitu, ako napríklad spolupracovali. A tak sa tvárim, že usilovne na niečom pracujem a vlastne to je celkom pravda. Píšem si príspevok na blog. 4 hodinová hodina (vážne, viete si predstaviť tak dlhú prednášku u nás ? ) by mala stačiť na zrekapitulovanie udalostí posledných dní mojej cesty.
Takže pár slov späť k Hamburgu.
Je to veľké mesto. To ste nečakali však ? Chcem povedať, videla som tak osminu z neho, napriek tomu, že som sa tam strácala a nachádzala v podstate celý deň. Až kým som úplne nevzdala snahu uvedomovať si kde na mape sa práve nachádzam a jednoducho som išla. Rovno za nosom, zahýnajúc na rohu, ktorý sa mi práve zdal sympatický. Zdá sa, že to nebol až tak blbý nápad. Keď sa totiž prestanete snažiť obehať čo najviac a zmierite sa s jednoducho "nasávaním atmosféry na mieste kde sa práve nachádzate", mesto vás prijme a začne prekvapovať.
No a potom sa jednoducho začnú stávať veci ako že Vás náhodne zastaví pani na ulici a spýta sa vás, či ste už niekedy boli v Kunsthalle. (to je galéria umenia keby náhodou niekto toto slovo ešte nepočul.)
( zopár ľudí plne zaujatých maľbou)
Nebola som, a vážne netuším prečo sa ma to cudzia pani na ulici pýta. Možno sa so mnou chce porozprávať o umení alebo tak.
Asi som vyzerala dosť nechápavo, keďže mi svoju otázku vzápätí ochotne dovysvetlila.
"Mám voľný lístok, tak mi napadlo, že Vám ho dám."
Super. Poďakovala som neznámej darkyni a vstúpila do galérie. Chlapíkovi v obleku som podala červený lístok s nápisom voľná vstupenka za 0 Eur, dúfajúc, že to takto funguje. Pustil ma ďalej, tak asi áno. Vonku začalo poprchať, takže vďaka teta, Hamburg, alebo ktokoľvek túto náhodu pre mňa pripravil.
Ako dlho som bola v galérii neviem, no asi dosť dlho, keďže vonku už dážď vystriedalo slnko a na mobile som si našla 4 neprijaté hovory. Ahmed. Zavolala som mu teda späť.
Dostala som pozvanie na párty s jeho kamarátmi a priateľkou, ktorá je mimochodom Poľka a taktiež mám kde prenocovať. Už chápete tie výhody stopovania? Akonáhle sa zoznámite s miestnymi, prestanete byť turista, pre ktorého navštíviť mesto znamená odfotiť sa so vštekými pamiatkami a kúpiť suveníry domov. Začnete objavovať mesto zvnútra, jeho život a každodennú stránku. Zistíte kde ľudia bývajú, ako sa bavia a kde chodia do práce. To je podľa mňa o dosť zaujímavejšie. No a spomínaná párty naozaj stála za to.
Druhé ráno ma na stanicu odprevadil Ahmedov kamarát. Veľmi som sa s ním neporozprávala, keďže nemecky ani anglicky nevie, no nemôžem ho nespomenúť. Kvôli andulkám. Vážne. V byte má klietku s dvoma vtáčikmi. Všimla som si ju práve pre to, že som proti držaniu zvierat v klietkach. Táto však bola iná. Mala otvorené dvierka.
"Neuletia ?"
"nie" odpovedal, pokrčil plecia a otvoril ešte aj okno.
Naozaj neuleteli. Modrá andulka občas vyletela z klietky a polietala si po izbe, no po 10 minútach sa jednoducho vždy vrátila naspäť. A akokoľvek odveci sa vám možno táto vsuvka o andulkách bude zdať, zdalo sa mi to dôležité spomenúť. Dosť som o nich totiž cestou rozmýšľala.
Cesta do Dánska prebehla bez väčších komplikácií, či spomenutiahodných udalostí. Alebo som možno už len zvyknutá na všetky zvláštnosti stopárstva. Stretla som jedného Štefana, ktorý mi ponúkol ubytovanie v Hamburgu kedykoľvek znova prídem, (v tom meste mám už toľko kamarátov, že by som tam kľudne mohla nejaký ten čas žiť), odtrhla jedno koliesko z kufra a tak si pohyb s ním pekne skomplikovala, stopla fakt zlatého chlapca ktorý mi s týmto kufrom pomohol prejsť cez polku Flensburgu, zmokla a znova sa vysušila, no a napokon s peknou svalovkou došla do Koldingu.
Zoznámte sa, toto je Slávka. Je to moja spolužiačka zo strednej, momentálne Študentka marketingového manažmentu na miestnej univerzite. Býva v dvojizbovom byte, s 3 Ďalšími ľuďmi, ktorí sa nedajú nazvať normálni ani nudní a som rada, že som túto skupinku mohla spoznať. Pripomínajú mi domov. Nitru a život na intráku. Tí, čo zažili pochopia.
"Náš byt je ako hotel alebo čo." poznamená z času na čas niekto z nich.
No áno, trošku to tam tak vyzerá. Okrem mňa tam v tejto chvíli prespáva aj Jan, ktorý práve vo svojom byte nemá posteľ, ak som to teda správne pochopila a zopár ďalších ľudí sa pokúša "booknuť" si ubytovanie u nich. O srandu však majú postarané.
(pre ilustráciu toto sú oni - MAKE IT INTERNATIONAL .. myslím, že táto stránka hovorí za všetko) A tak žijem na pár dní študentským životom v Dánsku, kým sa zase pohnem niekam ďalej. Možno sa sem raz vrátim, kto vie. Majú tu zaujímavé odbory a napokon, prvý deň školy mám úspešne za sebou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára