sobota 8. júla 2017

PRACOVNÝ VÝLET DO ATÉN


“Cestujete pracovne alebo na dovolenku?”
“Pracovne.” Odpovedala som pýtajúcemu sa pánovi po chvíľkovom uvažovaní.
„Ste fotografka?“
„Nie.“ Usmiala som sa na foťák ležiaci mi na kolenách.
„Nie som fotografka.“

Po krátkom rozhovore s pánom z lietadla som sa asi prvý krát vážne zamyslela nad dôvodom mojej cesty do Atén. Nenazvala by som to „business“, ale dovolenka to tiež nebola. Letela som ako dobrovoľník na meeting partnerov projektu I’mappy.

Vysvetlím vám v skratke čo to je. Ide o projekt 6 partnerov z Grécka, Turecka, Sardínie, Litvy a Slovenska, ktorí spolupracujú na vytvorení mapy a aplikácie pre utečencov. Slovenským partnerom je ADEL Slovakia a práve cez ADEL som sa do Grécka dostala ja. Popis projektu znie asi takto:

I’mappy je integračná mapa, obzvlášť pre mladých utečencov, ktorí nemajú prístup k sociálnym a základným informáciám o azyle v krajine alebo nemajú rodičov či rodinu. I’mappy pripne na mapu organizácie pracujúce s mladými ľuďmi, ktoré ponúkajú tieto informácie, prípadne lekcie jazyka používaného v danej krajine.

Chcete o projekte vedieť viac? – (pripravujem podrobnejší článok ;) )

No a tí, ktorých zaujíma priebeh tripu, pokračujte v čítaní.

Priletela som okolo 20:00 svojho času. To znamená 21:00 toho Gréckeho. Keď k tomu pripočítam čas strávený dostávaním sa z letiska, bolo už naozaj dosť neskoro. Cez to všetko som vo vstupnej hale hotela Zafolia stretla už naštartované baby z ADEL.

Ten večer som sa zoznámila s členkami ostatných organizácií a tiež zistila, že v Grécku sa žije v noci a vstáva na obed.


Druhý deň sa niesol naozaj v pracovnom duchu. Viete ako bolí hlava po 9 hodinovom meetingu? Obzvlášť ak trpíte občasnou premotivovanosťou? Veľmi! Ale bazén na streche hotela a sladký oranžový drink to napraviť dokážu. A ten výhľad tiež stál za to.








A keďže sme v Grécku, deň ešte vlastne iba začínal.
    


Ak máte radi morské plody, dovolím si teraz spraviť reklamu jednej reštaurácii. Nachádza sa v blízkosti prístavu Piraeus. Jej logo tvorí loď a nápis ΥΠΕΡΩΚΕΑΝΕΙΟN. Nič vám to nehovorí ? Nevadí ani mne. Jedna z Grékyň mi to preložila ako „veľmi veľká loď“ a prekladač ako „superior“. Ide o typickú Grécku tavernu. Nájdete tu obrovský výber morského jedla. My sme samozrejme vyskúšali všetko. Som síce milovník kreviet, ale na takú chobotnicu odborník asi nie som. Že chutila presne tak ako má, som usúdila zo slastného výrazu oboch Grékyň pri každom ďalšom chode.


Počas našej návštevy sme mali navštíviť 3 centrá pracujúce s utečencami. 2 z nich našu návštevu zrušili, nakoľko sa práve topili v práci s množstvom ľudí. V utorok ráno sme sa teda vybrali do toho posledného. Privítala nás mladá žena menom Ariana. Bola vysoká, chudá a na ľavom uchu mala 4 zlaté kruhové náušnice.

„V našom ubytovaní sú žiadatelia o azyl, ktorí ešte nedostali status utečenca. V tomto zariadení sa snažíme ľuďom pomôcť zaradiť sa, začať pracovať, prípadne dostať povolenie odísť do ďalšej krajiny. Ak totiž takýto človek nepodá žiadosť do 3 mesiacov, navždy sa zasekne v Grécku.“

Uvažovala som, prečo by niekto nechcel ostať v Grécku. Je tu tak teplo.

„V grécku nemáme peniaze. Momentálne sme platení z Európskej únie. To nie je najlepšie miesto, kde živiť rodinu.“

Áno, to dáva zmysel.

„Väčšinou odchádzajú najprv ženy s malými deťmi. Často pešo. Ženy s deťmi sa skôr dostanú cez hranice. Potom posielajú žiadosti, aby za nimi mohol prísť manžel a tie staršie deti. Máme rodiny,  ktoré sa od nás len tak zodvihli a šli. Stále nám posielajú fotky z miest kde teraz žijú.“

Ariana rozprávala o tom kde všade sú v Grécku ubytovaní utečenci, ako fungujú rôzne žiadosti a postupy, ale napríklad aj o tom, ako prebieha bežný deň v takomto centre.

„Najviac sa sťažujú, že si nemôžu variť. Jedlo dostávajú v jedálni. Keď to nie je červené nezdá sa im to, tak do všetkého pridávame papriku.“

Nemohla som si pomôcť ale znelo to ako väzenie. Hlavne zmienka o zamykaní vrátnice po večierke. Vedela som, že si to uvedomuje aj Ariana a že to inak nejde.


Počas toho ako nám Ariana odpovedala na otázky, do haly za nás sa nahrnulo zopár tichých pozorovateľov. Spoza okna v stene sledovali návštevu. Dievčatko v žltom tričku sa odvážilo najbližšie. Po anglicky veľmi nevedela, ale pokus komunikovať s nami bol evidentný. Čierne kučery jej odstávali na všetky strany a z jej hravých tmavých očí bolo zjavné, že si ešte neuvedomuje žiadny rozdiel medzi sebou a nami. To dievčatko ešte nevedelo, že má nejaký status, alebo že sú ľudia, ktorí rozhodujú o tom čo môže alebo nemôže. Momentálne mohla skúšať, kam až môže nakuknúť kým ju niekto zavolá naspäť.
***



Ostáva mi posledné popoludnie v Grécku. Za necelé 3 dni si Atény rozhodne nepozriete, no vážne som sa snažila.

Grécke trhy


Tzystarakis mosque

Dvaja veľmi milí muzikanti

Ruské dievča brigádujúce v jednom z obchodíkov so suvenírmi.

Plaka

Po niekoľko hodinovej prechádzke som si uvedomila, že nie je možné stihnúť to všetko. Dala som sa teda stiahnuť mojej kolegyni Lucke, dvom babám z Turecka a našej Gréckej sprievodkyni Joanne. Tá nám na mapu zakreslila najlepšie bary v oblasti, ktorá je pre turistov tajomstvom. Ak náhodou zavítate v blízkej dobe do Atén, odporúčam The Clumsies, Baba au rum, 7 Jokers alebo skúste niektoré z tých, čo sme my nestihli. Napríklad Drunk Sinatra, La Pairidaeza alebo Booze Cooperativa ;)

Baba au rum


The Clumsies

 7 jokers






piatok 9. júna 2017

TURCI SÚ KAMARÁTI


5.6. bol v Nemecku nejaký sviatok. Pfingsmontag. Google mi neskôr prezradil, že ide o pondelok Ducha Svätého. Každopádne, pre mňa to znamenalo deň bez kamiónov. Tie totiž mali mať voľno. Alebo že by nie?

Jeden kamión bol naštartovaný a okolo neho pobehoval chlapík, dosť pravdepodobne šofér. Bolo 8 hodín ráno a na Berlínskom okruhu bolo dosť mŕtvo. Minimálne za pokus to stálo.

„Idete niekam ešte dnes?“ položila som kontrolnú otázku v nemčine.
„Heute. Heute.“ Pritakal a zopakoval slovo dnes. Bolo jasné, že tomu jedinému z celej vety rozumel.
„Idete smerom na Hamburg?“ skúsila som teda po anglicky.
„Hamburg. Hamburg.“ Anglicky teda tiež nerozumel. Minimálne som už ale vedela, že ide do Hamburgu a ešte dnes. Pomocou posunkov a s vypätím všetkých svojich jazykových schopností som sa s ním dohodla, že ma zvezie.
„Turkey.“ Oznámil mi, keď videl, že sa z jeho ŠPZtky snažím zistiť skadiaľ je.
„Ja som zo Slovenska.“
„Slovakia, ja! Idem Slovakia. Hamburg nakladanie, zajtra späť Berlín, Česká republika, Slovakia, Hungaria, Romenia a Turkey. Ty na Slovakia?“
„Nie nie. Ja s vami idem len do toho Hamburgu.“
„Ok Hamburg.“ Usmial sa a vybral sa smerom k svojim hrncom. Evidentne si niečo varil. Rozhodla som sa teda počkať obďaleč.


Na boku kamióna je taká vyklápacia plošinka. Slúži ako stôl. Za ňou je ukrytý úložný priestor s potravinami, horákom a podobne. Ujo Turek sedel na stolčeku pred plošinou a varil polievku a čaj. Zrazu vedľa seba rozložil noviny, sadol si na ne a pozval ma prisadnúť si na stolček. Odmietla som, tak po mňa prišiel osobne.

Do taniera s polievkou pridal ešte jednu lyžicu a chcel, aby som ochutnala.
„Ja som už jedla, neprosím si.“ Myslela som si, že je to použiteľný argument.
Buď mu ale nerozumel, alebo rozumieť nechcel.
„Turkish. Turkish.“ Opakoval a mával mi pred nosom lyžicou.
O chvíľu som už mala v ruke aj chlieb, samozrejme Turkish.
Záhadná polievka bola trochu pikantná a veľmi dobrá, jej zloženie sa mi však zistiť nepodarilo. Na všetky otázky mi len s úsmevom odpovedal „JA!“
Začala som teda jednoduchšie.

„Marta.“ Ukázala som na seba.
„Vy?“
„Ayhan.“


„Môžem selfie ?“ spýtal sa po chvíli.
„Jasné.“ Aj ja som si pri tej príležitosti spravila pár fotiek.


Dojedli sme polievku. Ayhan dovaril čaj. Nezdalo sa, že mám na výber. Bol veľmi dobrý. Čierny, chutil presne ako ten čo mi raz dal piť Ahmed. Akurát som začínala mať pochybnosti, či naozaj vyrazí ešte dnes. Bolo už skoro 11.

„Familia, familia. Son. Príde sem. Son z Berlína. Niečo mu dať a ísť Hamburg.“

Jeho syn skutočne prišiel. Ayhan mu dal niekoľko krabíc čerešní, chvíľu sa rozprávali a potom sme sa skutočne začali chystať na odchod. Aj ja som dostala pár čerešní. Tie čo som už odmietla zjesť, mi vložil do tašky. Čerešňa sa povie po turecky kiras.



Ochutnávka pokračovala v aute. Najprv turecká minerálka, potom ešte nejaká limonáda. Po asi 5 minútach v aute som vážne potrebovala na WC. Už to iba vysvetliť Ayhanovi. Pochopil to naozaj na poslednú chvíľu.

Zvyšok cesty prebehol celkom hladko. Dozvedela som sa, že má 16 ročnú dcéru, (roky sme si písali prstom na papier) že býva v meste Antalia (najprv som si myslela, že je to meno jeho dcéry) a tiež som mu dala na výmenu slovenské horalky.


Vedeli ste, že sloboda chutí ako Turecká polievka, vyzerá ako diaľnica z Berlína a trochu páli ako slnko na ramenách?

Z Hamburgu ma potom viezol ešte ďalší Turek, jedna mladá Nemka a rodinka Jehovistov. Všetci boli super. Všetci sú kamoši.