TURCI SÚ KAMARÁTI

5.6. bol v Nemecku nejaký sviatok. Pfingsmontag. Google mi neskôr prezradil, že ide o pondelok Ducha Svätého. Každopádne, pre mňa to znamenalo deň bez kamiónov. Tie totiž mali mať voľno. Alebo že by nie?

Jeden kamión bol naštartovaný a okolo neho pobehoval chlapík, dosť pravdepodobne šofér. Bolo 8 hodín ráno a na Berlínskom okruhu bolo dosť mŕtvo. Minimálne za pokus to stálo.

„Idete niekam ešte dnes?“ položila som kontrolnú otázku v nemčine.

„Heute. Heute.“ Pritakal a zopakoval slovo dnes. Bolo jasné, že tomu jedinému z celej vety rozumel.

„Idete smerom na Hamburg?“ skúsila som teda po anglicky.

„Hamburg. Hamburg.“ Anglicky teda tiež nerozumel. Minimálne som už ale vedela, že ide do Hamburgu a ešte dnes. Pomocou posunkov a s vypätím všetkých svojich jazykových schopností som sa s ním dohodla, že ma zvezie.

„Turkey.“ Oznámil mi, keď videl, že sa z jeho ŠPZtky snažím zistiť skadiaľ je.

„Ja som zo Slovenska.“

„Slovakia, ja! Idem Slovakia. Hamburg nakladanie, zajtra späť Berlín, Česká republika, Slovakia, Hungaria, Romenia a Turkey. Ty na Slovakia?“

„Nie nie. Ja s vami idem len do toho Hamburgu.“

„Ok Hamburg.“ Usmial sa a vybral sa smerom k svojim hrncom. Evidentne si niečo varil. Rozhodla som sa teda počkať obďaleč.

Na boku kamióna je taká vyklápacia plošinka. Slúži ako stôl. Za ňou je ukrytý úložný priestor s potravinami, horákom a podobne. Ujo Turek sedel na stolčeku pred plošinou a varil polievku a čaj. Zrazu vedľa seba rozložil noviny, sadol si na ne a pozval ma prisadnúť si na stolček. Odmietla som, tak po mňa prišiel osobne.

Do taniera s polievkou pridal ešte jednu lyžicu a chcel, aby som ochutnala.

„Ja som už jedla, neprosím si.“ Myslela som si, že je to použiteľný argument.

Buď mu ale nerozumel, alebo rozumieť nechcel.

„Turkish. Turkish.“ Opakoval a mával mi pred nosom lyžicou.

O chvíľu som už mala v ruke aj chlieb, samozrejme Turkish.

Záhadná polievka bola trochu pikantná a veľmi dobrá, jej zloženie sa mi však zistiť nepodarilo. Na všetky otázky mi len s úsmevom odpovedal „JA!“

Začala som teda jednoduchšie.

„Marta.“ Ukázala som na seba.

„Vy?“

„Ayhan.“

„Môžem selfie ?“ spýtal sa po chvíli.

„Jasné.“ Aj ja som si pri tej príležitosti spravila pár fotiek.

Dojedli sme polievku. Ayhan dovaril čaj. Nezdalo sa, že mám na výber. Bol veľmi dobrý. Čierny, chutil presne ako ten čo mi raz dal piť Ahmed. Akurát som začínala mať pochybnosti, či naozaj vyrazí ešte dnes. Bolo už skoro 11.

„Familia, familia. Son. Príde sem. Son z Berlína. Niečo mu dať a ísť Hamburg.“

Jeho syn skutočne prišiel. Ayhan mu dal niekoľko krabíc čerešní, chvíľu sa rozprávali a potom sme sa skutočne začali chystať na odchod. Aj ja som dostala pár čerešní. Tie čo som už odmietla zjesť, mi vložil do tašky. Čerešňa sa povie po turecky kiras.

Ochutnávka pokračovala v aute. Najprv turecká minerálka, potom ešte nejaká limonáda. Po asi 5 minútach v aute som vážne potrebovala na WC. Už to iba vysvetliť Ayhanovi. Pochopil to naozaj na poslednú chvíľu.

Zvyšok cesty prebehol celkom hladko. Dozvedela som sa, že má 16 ročnú dcéru, (roky sme si písali prstom na papier) že býva v meste Antalia (najprv som si myslela, že je to meno jeho dcéry) a tiež som mu dala na výmenu slovenské horalky.

Vedeli ste, že sloboda chutí ako Turecká polievka, vyzerá ako diaľnica z Berlína a trochu páli ako slnko na ramenách?

Z Hamburgu ma potom viezol ešte ďalší Turek, jedna mladá Nemka a rodinka Jehovistov. Všetci boli super. Všetci sú kamoši.