nedeľa 27. novembra 2016

KEĎ JE CESTA CIEĽ, ALEBO AKO SA DÁ STRATIŤ CIEĽ PO CESTE


„Maja vysvetlíš mi, čo je na tom také vtipné?“

Miesto odpovede sa dostavil ďalší výbuch smiechu. Stáli sme na výjazde z Landsbergu, bola celkom zima, ja som sa pokúšala stopnúť niečo minimálne na diaľnicu A17 a Maja sa smiala. Na tom, že stopujeme. Myslela som, že ju to po chvíli prejde. Neprešlo. V podstate celý deň. Ale aby som nepredbiehala… Stáli sme na tej diaľnici s nápisom A17. Prečo to potrebujem zdôrazňovať?  A17 totižto nikde v blízkosti Landsbergu nie je. Oznámil nám to jeden pán, čo zastal. Tak sme to prepísali na B17 a pokračovali v stopovaní. Musím priznať, už to šlo oveľa lepšie. Díky ujo.

Dovoľte mi predstaviť vám moju spolu-stopárku. Volá sa Marianna, (tie dve n sú tam dôležité!) je ešte menšia ako ja, má dlhé hnedé vlasy, naozaj obrovské modré oči a je dosť mimo. Väčšinu času. Ale dá sa na to zvyknúť. Inak je milá a má schopnosť vyčarovať okolo seba domov.

Na ceste sú však tieto schopnosti rovnako nepoužiteľné, ako jej talent odpovedať na otázky polhodinu po ich splatnosti  a to spravidla „ALLES CLAR“ alebo „KEINE AHNUNG“, nezáležiac pri tom na ich znení. Tak som si povedala, že by som možno mala prevziať situáciu do vlastných rúk. Veľmi mi to nevyšlo. Nie že by sa stalo niečo zlé, nikoho neuniesli ani nič podobné, len sme cestou stratili cieľ.


„Môžeš prosím ťa vygoogliť čo znamená to DLG ????“

Nikdy pred tým som nepočula o meste s touto poznávacou značkou, ale už teraz ho nemám rada. Za pár minút to bude tretia hodina, čo stojíme pred nejakým kvetinárstvom a stopujeme do Donnaworthu, pretože nám to tak poradil nejaký pán. Nedarí sa nám. Všetku vinu teda hádžeme na vlastníkov vozidiel so značkou DLG, miesto nášho vytúženého DON. A ešte na troch, čo síce značku DON majú, ale nejdú domov. Vážne netuším, kde sa nachádzame ani ako ďaleko od cieľa sme. Dokonca ani to, či tadiaľto vedie cesta. Maja začína byť nervózna, ale stále sa smeje. To je asi dobré znamenie nie ?

Chceli sme sa dostať do Ansbachu. Nie je to až tak ďaleko, jediný problém je, že tam nevedie diaľnica priamo. Musíte sa prestopovať cez menšie mestečká a v takých je veľmi jednoduché na pol dňa sa zaseknúť. Okrem toho sme do cieľa mali doraziť minimálne o štvrtej poobede, inak celá misia stráca zmysel. Pod misiou rozumejte návšteva Majinho priateľa, ktorý sa v Ansbachu mal nachádzať len do spomínanej hodiny. Preteky s časom sme prehrali. Boli tri hodiny poobede a my sme boli miesto v Ansbachu v Alsbachu. Áno, toto bola moja chyba. Asi som nemala tak nadšene naskakovať do auta, keď mi pán oznámil, že cieľ je od nás 5 minút aj keď GPS trvala na hodine. Kto by si bol pomyslel, že existuje aj niečo ako ALsbach !?

“Ja som vedela, že to nevyjde. Mne nikdy nič nevyjde. Som zvyknutá na sklamania. Hovorila som ti, že nosím smolu!”

Hej a asi som zabudla spomenúť, že naša Maja trpí vážnymi zmenami nálad a vyžíva sa v depresiách. Keď na ňu niečo také príde, dosť ťažko sa s ňou komunikuje. Doma je to v pohode. Jednoducho ju necháte pobehovať po kuchyni so slúchatkami, snažíte sa jej uhýbať z cesty aby vás nezrazila a občas ju skontrolujete, či nespáchala nejakú blbosť. Zaseknutí v meste menom Donnauworth, o ktorého existencii ste donedávna ani nevedeli, je to trošku ťažšie. Mimochodom, z Alsbachu sa nám podarilo dostať sem. To je to DON o ktoré sme sa pred tým tak snažili. Škoda, že z Alsbachu je to krok späť k Landsbergu. Stopovať na ANsbach stratilo význam tak hodinu dozadu. Vraciame sa.

Sme na ceste. Pre mňa žiadny dôvod sťažovať sa.  Má to jediný háčik. Nie som sama. To znamená, že som zodpovedná za hyperaktívnu a momentálne dosť rozladenú Maju a za to, že sa dostaneme aspoň domov.


Kto by povedal, že ju ukľudní jazda v kamióne? Keď som videla, ako vyťahuje mobil a veľmi nenápadne si fotí výhľad z kabíny, vedela som, že je dobre. Kamionista išiel do Augsburgu. To je skoro doma. Medzičas bol dobrý.

“To musí byť táto cesta. Jednoducho poďme rovno a nájdeme lepšie miesto.”

“Dobre ako myslíš.”

Nie nebol to dobrý nápad. Mali sme ostať na benzínke kde nás nechal ten kamionista a i keď to bude trvať dlho, skúšať šťastie tam. Rozhodla som sa ale pre taktiku: Nechaj Maju nech si robí po svojom aspoň chvíľu, inak bude všetko tvoja vina. Asi je to trochu alibistické, ale ona by sa vážne neukľudnila keby sme na tej benzínke ostali, akokoľvek zbytočné bolo pobehovať po okolitých cestách. Tak sme začali pobehovať. Ja, Maja a naša nepochopená kamarátka GPS.

“To je Čech aha Čech !!!!”

Neviem čo mi v tej chvíli napadlo. Česko je iným smerom ako Landsberg. Aj tak poteší keď zbadáte v Augsburgu odparkovaný kamión s českou poznávacou značkou. Čech je skoro Slovák. To je kamarát. Rozbehli sme sa jeho smerom. Krok, dva, tri. Došlo nám že je to strašná kravina. Uvedomili sme si, že má otvorené okno a teda náš nájazd nie len videl, ale aj počul. Nasleduje záchvat smiechu. Zatiaľ neušiel. Po ukľudnení sa ho teda ideme aspoň opýtať na smer. Chudák, dúfam, že nebude mať traumu.

A viete kam sme išli potom? Naspať na tú benzínku na ktorej som chcela ostať. Odtiaľ sme niekoho stopli. Nie do až do Landsbergu, takže žiadna výhra. Hodil nás len na inú benzínku. Nie o veľa lepšiu. Tam sme stretli jedného pekného chalana. Dvoch, ak rátame aj toho za kasou. Od kedy sme zistili, že celý stopák nemal význam, bavíme sa obzeraním mužskej populácie na benzínkach. Zaujímavá činnosť. Keď som sa ho išla spýtať, či nejde smerom na diaľnicu, kde bola ďalšia benzínka, na ktorú sme sa potrebovali dostať (keď už kontrolujete benzínky tak dôkladne) odpovedal, že nie. Ešte tak 10 minút tam ale stál a pozeral na nás. Nejakým zázrakom ho neodplašili naše teraz už vážne záchvaty smiechu a ani to, že sme si celkom hlasno spievali a prišiel nám oznámiť, že nás tam predsa len hodí.  
Nepomohlo. Jediná dobrá správa je, že tam predávajú kávu s fakt perfektnou penou. 



Myslím, že je jedno v akom meste ste a na akom mieste stojíte, do Landsbergu odtiaľ určite nikto nejde. Tam nejde nikdy nikto.

“Kamže to idete?”

“Landsberg.”

“Nie tam nejdeme.”

Títo dvaja chalani nám už dva krát oznámili že idú niekde inde. To vyzeráme že sme to nepochopili na prvý krát ?!

“Ale do Landsbergu nikto nepôjde.”

Vďaka za radu kamarát. Na to som už prišla.

“Nechceš ísť nejak inak? Stopovanie je nebezpečné. A hlavne, je to zbytočné.“

Začínal mi liezť na nervy.

“To je v pohode, viem čo robím, neboj sa.”

Ešte počas odpovedania som sa začala nenápadne vzďaľovať.

“Landsberg…”

To si robíš srandu. Oni s tým autom prišli k nám. Ja som vážne pochopila, že tam nejdú na prvý krát !!!

“Ak nám hodíte 10 eur na benzín odvezieme vás tam.”

“Nie.”

Liezli mi na nervy, vedela som, že niečo stopnem a ... LIEZLI MI NA NERVY.

“Dobre.”

Maja čo to robíš?

“Mám 10 eur a je to 5 na každú veď to je v pohode. Ideme.”

Myslela som, že ju v tej chvíli pošlem domov balíkom. No to už chlapci tankovali a Maja sa hrabala v peňaženke. Samú ju ísť nenechám a vyzerala, že tu už dlhšie čakať nezvládne. OK. Vzdávam sa.

Neboli až tak otravní. Celkom sme sa porozprávali. A keď nás vyhodili pred klinikou v Landsbergu, aj zo mňa trochu opadli starosti. Až tam som si uvedomila, aká unavená som vlastne bola. Bol to len jeden deň. Nič náročné, nič, čo by som pred tým nezvládla.  Jediné, čo zjavne nezvládam je zodpovednosť za niekoho ďalšieho. Nie som zodpovedná ani sama za seba, toto je už príliš.

Je pekný pocit doraziť do cieľa. Je pekný pocit doraziť domov. No a keď cieľ cestou stratíte, návrat domov poteší ešte viac. Tak sme si spravili eggnog caffee a išli spať.  

sobota 22. októbra 2016

JEDEN DEŇ V MNÍCHOVE S CHARLIEM


Som zástancom teórie empirizmu. Verím, že aj keď je svet len jeden, každý z nás ho vidí trochu inak a jedinou cestou ako spoznať jeho skutočné farby,  je na chvíľu odložiť z hlavy obraz, ktorý nám namaľovalo naše okolie a skúsiť sa na svet pozrieť znova. Akoby sme o ňom pred tým nevedeli vôbec nič. Vieme vôbec ?

Väčšinou som to ja, kto sa objavuje na miestach vzdialených od tých, kde som bola včera a kto navštevuje kamarátov, starých či tých dosiaľ nepoznaných. Väčšinou som v mojich príspevkoch cestovateľom ja. Nakoľko však momentálne bývam od Mníchova iba 60km, asi sa tento krát  počítam skôr ako domáca. Zaujímavá zmena. A dobrý pocit, keď viete, že sa niekto trepe 8 hodín z Čiech do Mníchova aby vás navštívil.

„Přece tě tam nenechám samotnou s těmi divnými Němci.“

 Už som zažila kadečo, ale tomuto som naozaj až do poslednej chvíle neverila. Charlie naozaj prišiel. I keď trochu neskôr a tiež som ho musela najprv polhodinu hľadať.  
V Mníchove ešte ani jeden z nás nebol. Mala som zopár odporúčaných miest od vševediaceho Googlu a na kúsku papiera nakreslenú mapu. Kto však už niekedy so mnou skúsil cestovať vie, že to nie je celkom podľa turistických pravidiel, zoznamu ani mapy. Mám nedostatok orientačného zmyslu a okrem toho, keď sa hovorí, že ženy zvládajú dve veci naraz… no buď to neplatí o rozprávaní sa a dávaní pozor na cestu alebo mi táto schopnosť nefunguje. No a Charlie je na tom síce trochu lepšie ale navigátor z neho asi tiež nebude. Po tomto dni však Mníchov celkom slušne poznám.


Takže zopár odporúčaní: Deutsche Museum zatvárajú o piatej, takže stáť tam 17:10 je zbytočné, od rieky je pekný výhľad aj napriek zavretému múzeu, no a pre tých, čo nevedia nemecky -názov ktorý sa končí slovom 'platz' znamená, že ide o námestie. konkrétne Marienplatz a Odeonplatz stoja za návštevu!



„No jo tak já zapínám GPS.“  

Kamaráti sú aj od toho, aby nás učili trpezlivosti a sebaovládaniu.

Určite som sa tu už rozpisovala o výhodách sólo cestovania a nestáva sa často, že mám nejakého parťáka. Musím však priznať, napriek tomu, že cestovať s niekým znamená, že vám niekto občas mení smer cesty sprava doľava, kritizuje vaše ‘šípečky’ na mape a napomína vás keď prebehnete cez cestu na červenú, som rada, že Charlie prišiel. (nie že by som takto prebehovala bežne, nie som samovrah a väčšinou sa správam ako slušný občan... a tiež by sme to zvládli aj bez GPS len by to dlhšie trvalo !!! )

Potom som zistila, že mi okrem smeru cesty zmení aj pohľad na svet, zopár názorov a nejaké tie presvedčenia. Tak teda vďaka.


Tiež poznáte ten pocit, keď hľadáte McDonald´s viac kvôli Wi-Fi ako kvôli jedlu?  Prebehli sme celé mesto, aby sme ho našli a Charlie si tak mohol objednať lístok na autobus domov. Nevravím, že sme neboli aj hladní. A tiež je dosť dlho otvorený a to dokonca aj v južnom Nemecku, kde takmer všetko o ôsmej jednoducho zavrú. Potom sa celkom hodí, keď máte kde niekoľko hodín sedieť a nad hranolkami rozoberať náboženstvo a podobne. S Charliem sa dosť dobre rozpráva. To som zistila už v Dánsku. Ja sa síce rozprávam vždy, všade s každým a o kadečom, nie každý deň však nájdem respondenta, ktorý sa chytí. A ešte radšej sa rozprávam s ľuďmi, ktorí ma donútia rozmýšľať.

A co kdybych ti řekl, že… ”

Občas si myslíme, že o ľuďoch ktorých máme radi vieme všetko. Občas sa mýlime. Niekedy nám povedia veci, ktorým spočiatku neveríme. Sú veci, ktoré nechceme brať vážne. Sú veci, ktoré sú jednoducho tak. Na chvíľku nám vyrazia dych. Potom si ich v hlave ešte raz zopakujeme a uvedomíme si, že i keď menia veľa, nemenia vlastne nič. Pretože, keď máte ľudí skutočne radi na ničom až tak nezáleží.  


Na cestovaní je úplne najlepšie, že kadekoho spoznáte. Iných ľudí ako tých, medzi ktorými ste vyrastali. Tých si treba vážiť, samozrejme. Utvorili vaše hodnoty, vychovali vás.  Človek je však veľmi malý na to, aby svet pochopil na prvý krát. A aj najväčší génius je v skutočnosti hlúpy, ak si myslí, že to čo vie je na 100% správne. Zaujímavosť života spočíva v tom, že ak ste ochotní ho počúvať, vždy bude mať pre vás novinky. Nedávno mi do cesty postavil Charlieho. Asi vedel, že na zázraky verím.  Každý občas potrebuje kamaráta, ktorý vie vaše doterajšie názory poriadne prefackať.


Po zrekapitulovaní návštevy Mníchova a poučení na záver, presne tu by som mala spraviť článku koniec. Ukončila by som ho slovami: „O 12 v noci odišiel Charlieho autobus z Mníchova smer Praha.“ Ja ho tu však neukončím, pretože ten autobus odišiel bez Charlieho. Omylom si totiž kúpil lístok na zlý deň. (toto sa naozaj hocikomu nepodarí)
Vrátili sme sa teda k pôvodnému plánu, stopnúť niečo do Landsbergu, kde teraz bývam a ráno ho dostať zase nejak naspäť.

Alespoň ti ukážu své trenky na spaní.“

Aj tak sa na to dá pozerať. Dúfam, že mu tá povznesená nálada ostane aj keď zistí aké je to ťažké dostať sa do takého zapadákova teraz v noci.

Alebo ako sa ukázalo, aké nemožné to je.

Zvyšok noci sme sa prechádzali od benzínky k benzínke, jedli nanuky v treskúcej zime, vozili sa v nákupnom vozíku a fotili so značkou koniec Mníchova. Verím, že pre niekoho to môže byť dosť únavné, mne však noci strávené na neznámych uliciach, výjazdoch a benzínkach už celkom chýbali.


Charlie je naozaj zvláštny. Viac, ako si dokážete predstaviť, Možno ešte viac, ako som si doteraz myslela ja. No stojím si za tým, že normálnosť je jednoducho nudná. A okrem toho... človek je tvor spoločenský a i keď sama seba považujem za osobu čo všetko zvláda sama, občas sa zíde mať kamaráta, ktorému môžete povedať hocičo. Nie pre to, že by som to sama nezvládala. Proste pre to, že jednoducho môžem.

Spala som presne hodinu. Neviem na čo som si vôbec ľahla. Nikdy som do práce nešla tak unavená. V porovnaní s Charliem som na tom so spánkom ale asi stále lepšie. Dúfam, že z tohto dňa nebude mať príliš traumu. Ja som si to celkom užila.

...

Druhý deň 16:12
„Normálně sem se včera přistihl, jak si myslím, že je to docela nuda spát v posteli :D chybělo mi to vzrůšo. :D"






sobota 15. októbra 2016

MESTO S CENTROM NA VODE


Moja bodka na mape je stále ďaleko od domova a stále v Nemecku, už dlhšiu dobu sa však nepohla. Zasekla sa v meste Landsberg am Lech. Pekné mesto. Historické, veľké a pritom útulné. Nie som však z tých, čo sa príliš tešia usadeniu. Odložiť ruksak do kúta a nabehnúť na režim pracujúceho človeka, bolo pre mňa ťažké. Nabehla som vôbec? Každý večer pred spaním kontrolujem mapu, hľadám na nej miesta v mojom okolí, ktoré by stáli za návštevu. I keď iba tak, na krátky stopák cez deň voľna. Nedávno som jeden taký deň mala. Do oka mi padlo mesto Lindau.

 O Lindau sme sa kedysi učili. Teda určite ho spomenula učiteľka nemčiny v súvislosti s Bodamským jazerom. Viete ktoré to je?


Bodamské jazero leží na hranici troch štátov. Nemecka, Rakúska a Švajčiarska. Nie je veľké.  Z niektorých miest vlastne dovidíte na druhú stranu. To je super. Hraničné miesta sú moje srdcovky. Uznajte, je na tom niečo stáť v Nemecku a cez vodu pozerať do Rakúska.
V tomto jazere leží ostrov a na ňom mesto. Lindau. Teda nie celé, len jeho historickáčasť. Tá novšia sa ťahá z ostrova na pevninu. Autostopom som sa dostala len na okraj mesta. Na ostrov som musela peši. Povedali mi, že to mám tak 4 kilometre. Teraz, keď už viem aká príjemná prechádzka to bola, určite neľutujem.  


Prvú peknú časť som objavila ešte pred prechodom cez most. Pláž. Alebo skôr kúpaliskový komplex. Uzavretý, no vždy som vedela preliezať ploty. Keď som na móle našla aj iných ľudí, zistila som, že táto schopnosť by nebola tak potrebná, keby som občas najskôr rozmýšľala ako konala. Z druhej strany vedie cesta. Celkom otvorená takže ak chcete túto pláž vidieť aj v ročnom období, keď nie je v plnej prevádzke, jednoducho do nej vojdete zo strany od ostrova. Ide to úplne legálne.

“Lindau. Keby nemusím ísť do práce idem tiež. Až tam budeš choď do kaviarne čo sa volá 37° Kaffee, je odtiaľ pekný výhľad. Je to na promenáde v prístave, tak na rohu, pri vlakovej stanici a keď je pekne, dá sa sedieť von. Dnes máš dobrý deň, bude pekne.“


Spomínanú kaviareň som našla. Popravde, na tejto promenáde sú kaviarne jedna vedľa druhej. 37°je úplne na konci. Nemá až tak dobrú polohu, sú tam aj podniky s krajším výhľadom. Okrem toho leží hneď vedľa koľají. To mierne roztancuje kávu v pohári zakaždým, keď prejde vlak, no aby som bola fér, tých vlakov tam zase toľko nechodí. Častejšie uvidíte odplávať loď. To je celkom pekné divadlo.
Napriek tomu, že sa mi poloha kaviarne na prvý pohľad nezdala a nechcelo sa mi vzďaľovať od centra prístavu, kde práve hral pouličný muzikant (ja mám na nich asi slabosť), dala som si poradiť a predsa len som zašla na kávu práve tam. Je to taký hipsterský podnik. Každá stolička má iný tvar a farbu, jedálny lístok nájdete napísaný priamo na drevenej stene a v ponuke samozrejme nechýba vegánsky koláč. Kto máte podobné miesta radi, odporúčam. Kto ma poznáte, viete, že ja mám.



Budovy v uliciach podopierajú jedna druhú, stoja krivo a pôsobia dojmom, akoby sa celá ulica vlnila. Jeden dom od druhého rozoznáte podľa farby. Omietky majú pestré, každá budova má svoju osobnosť. Pomedzi to prerastajú bujné rastliny, skoro ako keby tam rástli samy od seba, neorganizovane. Človek má až chuť sadnúť si na zem a len tak kresliť. Jediný papier čo mám je však stopársky zošit. Už pekne dotrhaný. Uspokojím sa teda s fotkou a prechádzam sa mestom ďalej.


...aby som našla vežu so strechou vykladanou farebnými kameňmi, starú radnicu v ktorej priestoroch je momentálne historická knižnica a ešte námestie, kde sa práve koná trh. A veľa fontán.



Z mesta vedú len dve cesty. Cez most, a po vode. Ja som síce prišla aj odišla po svojich, keby však mám viac ako deň voľna, bezpochyby na jeden z odchádzajúcich trajektov nastúpim. Možno by som sa odviezla do mesta Konstanz. Aj to mám jedného dňa v pláne. Každopádne som v prístave strávila zopár hodín. Páčilo sa mi tam. Hlavne úzky priechod deliaci prístav od jazera. Sú tam dve veže.  Jedna slúži ako maják a na vrchu tej druhej sedí Bavorský lev. Mestu je otočený chrbtom a zamyslene pozerá niekam do diaľky. Svojim masívnym kamenným telom stráži mesto pred otvoreným jazerom. Zdá sa. Napriek tomu, že v erbe mesta nájdete strom, Linden (lipa) , podľa ktorého sa mesto volá, pre mňa ostane navždy neoficiálnym symbolom tento lev. Na prvý pohľad mi k Lindau jednoducho patrí. A aj na posledný. Keď som sa ešte raz za prístavom obzrela, aj z diaľky som videla jeho vážnu kamennú siluetu.






štvrtok 29. septembra 2016

NEOČAKÁVANÁ CESTA DO WALESU A EŠTE ĎALEJ



Plány sú na nič. Už to tu tvrdím niekoľký krát. Je pekné ich mať, no dosť často vám ich niekto z hora jednoducho zmení. To však nemusí byť vždy na škodu. Kúzlo spočíva v tom, nechať si ich zmeniť. Nie byť flegmatický voči životu, to nie! Len mu občas povedať: "Fajn, tak mi teda ukáž čo si si pripravil.“

Na odvrávanie  životu sme my ľudia aj tak primalí....



Chcela som sa dostať do Winchestru. Prečo ? Lebo pre Wales hlásili ‘heavy rain’. V tom čase som si ešte myslela, že na to bude priestor neskôr.



“Zdravím! Nejdete náhodou smerom M3? Winchester ?

V Anglicku sa stopuje asi takto. Výlučne na benzínkach, lebo všade vedie diaľnica. Cobham services sú úplne naj. Sú na Londýnskom okruhu a väčšinou to trvá tak 10 minút nájsť niekoho na správny smer. Pokiaľ teda nejdete do Winchestru, to je tuším trošku z cesty.

“Nie. Ale môžem ťa hodiť na najbližšie services na M4. Z tade by ti to mohlo ísť ľahšie."

Neobťažujte sa s číslami ciest, ono to nie je extra dôležité ak sa nechystáte v UK stopovať. Tá odpoveď znamenala – kúsok tvojím smerom, ale do Winchestru to také ľahké nebude.
Vyzeral milo. Chlapík v šedom svetri, mal náušnice a zaujímavé tetovanie na ľavej ruke. Vtedy som ešte nevedela, že bude nejak dôležitý, bol to len ďalší šofér. 

“Kam až idete ?”

Taká normálna otázka. Bežne sa ľudí pýtam z kade idú a kam smerujú. Ako stopár som väčšinou len krátka súčasť ich dlhej cesty.

“Do Swansea.”

To je vo Wales. Tam, kde som chcela ísť pred tým, než mi počasie oznámilo, že nebude vhodné, pred tým, než som si ráno vymyslela plán zbaliť si len malú tašku a vybrať sa na krátky výlet do Winchestru.

Najprv prišiel ten nápad. Nasledovalo chvíľkové zvažovanie pre a proti. Nakoniec rozhodnutie. Neviem presne prečo som sa vtedy v aute rozhodla pre Wales. Asi som mala pocit, že to mám spraviť. Bol to dobrý nápad!

O päť minút na to auto po diaľnici skôr plávalo ako jazdilo. Tak toto Briti volajú heavy rain. No napriek tej vode všade dookola som stále cítila, že to dobrý nápad bol. Carl je super chlapík.

“Máš rada pláže ?”

Asi nie som práve ‘plážový vyvaľovač‘, ale pláže rada mám. Aj more. To viete, my také doma nemáme.

“Ešte pred Swansea je jedno pekné miesto. Chceš sa tam ísť pozrieť ?”

“Znie to dobre. Prečo nie ?”



Videli ste niekedy reklamu na Tulamore Whiskey? Áno, ja viem, že to je Írsko !!! Miesto, ktoré vám chcem opísať je ale naozaj podobné. Ak ste tú reklamu nevideli, možno je teraz ten čas na trochu komerčnosti. Sú tam štyria muži, kráčajúci po zelenej, vlnitej lúke smerom ku kostolu. A do toho tak krásne prší! Takéto lúky sú aj vo Wales. Sú krásne. Farba trávy v tejto krajine dáva zelenej nový rozmer. Na niektorých miestach sa tou lúkou tiahne nízky kamenný múrik. Presne ten, na ktorom títo štyria chlapi potom sedia, pijú a spievajú. A za nimi je spomínaný kostol. Celý z kameňa. V Írsku som nebola. Wales je ale nádherný!

Presne takouto, akoby z reklamy vystrihnutou krajinou, sa vlní cesta. Po mnohých zatáčkach a kopcoch vás dovezie na pláž. Kamenistú. Z oboch strán ju ohraničujú útesy obmývané morom. To je tá chvíľa, keď vám prestane prekážať, že na vás neustále prší.



“Chceš vidieť malú Waleskú dedinku ?”
“Jasné.”
“Dobre. V jednej býva moja mama, pôjdeme k nej na kávu a čaj.”

Pýtala som sa, čo vo Walese stojí za to vidieť. On sa zjavne rozhodol, že mi to všetko rovno ukáže. Na miesta, cez ktoré sme sa najbližších pár hodín vozili by som sa asi nikdy nedostala. Minimálne nie naraz a suchá. Bol to super deň. Jeden z najlepších, aké som za môj už skoro dvojmesačný výlet zažila. Zvláštne, ako vám niekto, kto bol ešte nedávno cudzí, dokáže zmeniť plány, deň a cestu. On to volal Waleská pohostinnosť. Ja to volám dôkaz, že ľudia sú dobrí napriek tomu, že sa v tejto dobe pošepkáva iné.

PS pre Carla: Ak toto čítaš ĎAKUJEM! Za všetko, bol to skvelý deň. A na Waleskej výslovnosti už pracujem.
PPS: Viem, že si to myslel dobre, ale peniaze ti pošlem naspäť hneď ako dorazím kam mám namierené! Zvládla som to bez nich a myslím, že sa niekde zídu viac ako mne.
PPPS: Jedného dňa ťa očakávam v našich Tatrách!

Ten večer som skončila v Swansea. Prechádzala som sa mestom ešte pár hodín. Až keď už bola celkom tma, pobrala som sa na benzínku. Tam som sa zoznámila s milou predavačkou Lauren a s chalanom, ktorý ma odviezol na services, ktoré ani náhodou neboli blízko, len pre to, že mohol. Na  tých services s tetou upratovačkou, čo ma presťahovala z kresla na gauč, pretože: “Tam sa lepšie spí.” A tiež som sa viezla v kamióne so psom Maxom, ktorého jeho pán zachránil a teraz s ním cestuje po svete. 





ĽUDIA SÚ NAOZAJ DOBRÍ A ZMENY PLÁNU SÚ VäČŠINOU SUPER.

Na druhý deň som pomerne v skorých hodinách dostopovala ku krstnej kde som zistila, že nejdem od 1.10.  robiť do Flensburgu ako som plánovala, ale do Mníchova. To je dlhá cesta. Znamenalo to pre mňa okamžitý odlet z Anglicka (ešte že som ten Wales stihla) do Koldingu, kde som sa musela rozlúčiť s ľuďmi, ktorí mi za tú chvíľu, kým ich domov bol križovatkou mojich ciest, naozaj prirástli k srdcu, aby som sa s pokazeným kufrom vydala na cestu na miesto 830 km vzdialené. Nové, neznáme a cudzie.

ZMENY PLÁNU VEDIA BYŤ OBČAS AJ CELKOM OTRAVA. TO S DOBRÝMI ĽUĎMI ALE PLATÍ!


       




Moja úžasná krstná mi pomohla vymyslieť plán a vypravila ma z Anglicka so skateboardom a izolačkou v ruksaku, kamaráti v Koldingu mi ten plán  pomohli dotiahnuť do konca a opraviť tak môj kufor bez kolieska, našli a vytlačili mi lístky na autobus smer Mníchov a vybavenú desiatou ma vyprevadili na cestu.

A tak teraz sedím v spomínanom spoji a rozmýšľam, čo mi život nachystal na zajtra.

PRETOŽE ZMENY PLÁNU K ŽIVOTU JEDNODUCHO PATRIA.

Takže, ďakujem vám všetkým za pomoc a za to, že som tam kde som. V pláne to nebolo, ale určite  to tak z nejakého dôvodu byť malo. Zase sa raz musím s niekým lúčiť. Verím však, že nie na dlho.



Veď ako Charlie povedal: “Nebudem se loučit, vždyť se ješte vidíme.” Tak teda zatiaľ ľudia :D





pondelok 26. septembra 2016

MNOHO TVÁRÍ LONDÝNA

 Posledné dva týždne som strávila v podstate vedľa Londýna. V meste ležiacom na vonkajšej strane diaľnice M25, ktorá obchádza celý Londýn. Londýn je ale veľký. Obrovský. Až tak, že dostať sa do jeho centra trvá asi hodinu. Stopom dokonca asi dlhšie, keďže čím bližšie ste k centru, tým pomalšie sa autá hýbu v hustej premávke. Do hlavného mesta Anglicka ale cestujem spravidla vlakom. Jednoducho pre to, že na tieto cesty mám spoločnosť. Moju krstnú, Jarku. O dosť lepšie ako papierový sprievodca!



Londýn nie je len obrovský. Tiež rozmanitý. V každej z jeho častí máte pocit, akoby ste sa ocitli v inom meste. Má mnoho tvárí. Tieto tváre sú tak rozdielne, že sa zdajú nezlučiteľné a predsa patria k sebe a Londýn by nebol Londýnom bez jedinej z nich.

Tou najznámejšou z nich je ikonické centrum. To centrum, čo nájdete na každej pohľadnici. Je plné ľudí, návštevníkov. Je to miesto kde bohatá anglická história číha za každým rohom, kde je hmatateľný duch minulosti a tichá prítomnosť dávno mŕtvych kráľov a šľachticov, miesto, kde sa každý pokúša odfotiť s Big Benom alebo Londýnskym okom a jednoducho časť, ktorú musíte navštíviť, aby ste si mohli kolónku Londýn zaškrtnúť v zozname.

V Londýne sú  aj nudné časti. Jednoliate a často špinavé. Londýn má 1 572 km². Vyššie spomínané centrum je len zlomok z neho.  Čo myslíte, ako vyzerá ten zvyšok ? Veľkú časť tvoria napríklad byty. Už to tak chodí, 8,674 miliónov ľudí musí niekde bývať. A aj to sa do Londýna počíta. No a keď sme už pri tých, nie až tak pekných výhľadoch, v Londýne sa stále niečo stavia. Nevravím, že to je zle. Keby tak usilovne chceli niečo stavať u nás. To však znamená veľa železných konštrukcií, jám a žeriavov. A keď taký žeriav zavadzia za Katedrálou sv. Pavla ktorú sa práve snažíte odfotiť... a to sa nejdem rozpisovať o tom ako ľahko sa v takej rozostavanej časti dá stratiť.

Biznis Londýn. Canary Wharf, Gherkin, NatWest Tower... Napadlo vás niekedy koľko peňazí denne pretečie Londýnom, koľko rúk sa tam podá a koľko obchodných rozhodnutí padne? Je to mesto kde sa dejú veci, uzatvárajú obchody, kde sa robí biznis. Kamkoľvek sa pohnete, nad sebou vidíte minimálne špičku jedného zo spomínaných mrakodrapov. Vypínajú sa nad vami ako pripomienka toho, že svetu vládnu bohatí a mocní.

Keď už sme pri vládnutí, nemôžem vynechať kráľovnú a jej časť. Briti sú hrdí národ. Tá hrdosť sa mi páči. Kvôli tej hrdosti nosí celý svet tričká s britskou vlajkou. Tá hrdosť je to, čo vytvorilo legendárny  obraz Veľkej Británie, čo vytvára veľkoleposť a slávnostnú atmosféru v okolí miest ako Buckingham palace alebo Hampton Court.  Táto časť Londýna je ako z rozprávky. V ktorej ešte majú kráľovnú, korunu,  princa a kráľovstvo. Všetci vieme, že teta Alžbeta vlastne až takú moc nemá. Čo ju robí mocnou sú Briti a ich hrdosť na svoju rozprávku. Na symboly, ktoré sú pre nich na toľko dôležité, že im vdýchli moc.

Londýn ako multi-kulti mesto. Myslíte si, že v Londýne žijú hlavne Briti ? Je to metropola.  Je ako malý svet. Svet v ktorom nájdete zastúpenie každého štátu. Celé komunity. A tie si žijú vlastný život. V Londýne môžete prežiť deň bez toho, aby ste spozorovali, že ste v zahraničí. Napríklad keď sa ocitnete v československom kolektíve na koncerte Michala Davida. Pre mňa to bol teda skôr návrat do minulosti ktorá vlastne ani nie je moja, ale viete čo tým myslím. Nie je to londýnske, ale paradoxne to patrí k Londýnu. Všetci tí ľudia, ktorí sa sem pred rokmi presťahovali aby začali nový život. Aj rozmanitosť môže tvoriť stereotyp.

Poznámka pod čiarou - mám vážne super krstnú. A tá krstná vážne super bandu.
Poznámka pod čiaru dva - David meškal hodinu a pol ako veľká hviezda a trošku to odflákol. Nuž, najlepšie roky slávy má už asi za sebou.



No a na záver moja najobľúbenejšia časť. Fiktívny Londýn. Ten ktorý poznáme z plátna, obrazoviek a stránok kníh. Nie som nejaký veľký znalec filmov a posledné roky ani vášnivý čitateľ (hanba, ale život má niekedy jednoducho primálo dní na čítanie). Aj taký kultúrny nevzdelanec ako ja ale musí poznať mená ako Sherlock Holmes, Harry Potter alebo James Bond. Tieto príbehy vytvorili Londýnu novú mapu. Mapu podľa ktorej na adrese 221b Baker street ešte stále nájdete známeho detektíva a v MI6 sedieť Miss Moneypenny. Veď koho zaujíma nudná realita, keď sa ocitnete v meste, kde cez stenu na stanici Kings cross môžete jednoducho prejsť do kúzelného sveta.





piatok 23. septembra 2016

DEFINÍCIA SLOVA 'HIPSTER'

Povedali mi, že v Bath je pekne. Tak som sa rozhodla obzrieť si to tam. Povedali mi, že v anglicku sa nedá stopovať, že to tu nikto nerobí. Tak som sa rozhodla skúsiť to. Tento mýtus som zmazala vlastne už pred pár dňami, keď som sa vybrala do Oxfordu (o tom potom). Každopádne, ide to celkom jednoducho. A od ľudí, ktorí stopárom zastavujú, to je totiž špeciálny druh , som sa dozvedela, že zďaleka nie som jediná, čo brázdi britské cesty. Hlavne v okolí Bristolu je ich vraj kopa. Ako Ned povedal, je tam veľa hipsterov.

Viete kto je to hipster? On v tom má zjavne jasno. Jeho definíciu by kľudne mohli zapísať na Wikipédiu. 

"Samozrejme, že máme stopárov. V UK sa ale skôr nosí chodiť stopovať do Ázie. Už som tam dosť pobehal. Najbližšie mám v pláne Čínu a Thajsko." 

Thajsko ! Možno som našla parťáka na cesty. 

Neda som zastavila niekde na services na diaľnici M4. Fajn chalan. IT-čkar. Cestuje po svete a robí technika na veľkých skype konferenciách a tak. Len teraz priletel z USA. 

"Keď budeš v okolí Bristolu, daj vedieť. Vlastne, aj dnes tam môžeš prespať ak chceš. Z Bath to máš potom len kúsok do Walesu." 
Plánujem ísť do Walesu. Dnes sa ale musím vrátiť do Bookhamu, kde býva moja krstná, napokon nemám so sebou nič viac ako plátenú tašku s pár haraburdami čo práve potrebujem. Určite sa mu ale ozvem. Super sme sa porozprávali.

"Páči sa mi tvoj postoj. Stopári sú väčšinou fakt divní. Teda tí čo som stretol. Hipsteri." 
"Ako to myslíš hipsteri? " Nedalo mi, to slovo už použil druhý krát. 
"No hipster je napríklad niekto, kto nenosí ponožky. Máš ponožky ? " 
Mám ale len pre to, že je zima ako v Rusku. Dosť často ich nenosím. 
" Výnimočne áno. Čo je hipsterské na nenosení ponožiek ? " 
Moja odpoveď ho zjavne pobavila, najbližších 5 minút sa na tom pochechtáva. 
"Hipsteri sa divne obliekajú a v Starbucks spisujú svoj životný príbeh. Radi hovoria, že robili veci dávno pred tým, než sa stali cool." 
Dobre, teraz sa už smejem aj ja. Dobrá definícia. 

"Píšem blog. Väčšinou v kaviarňach. Robí to zo mňa hipstera ??? JE TAM WIFI A DÁ SA TAM NABIŤ MOBIL. Nie pre to, že je to cool." 
A sme doma. Asi si nájdem lepšie miesto. 

"Nemyslel som teba. Fakt nie, ty si super."

No jasné kamarát to už nezachrániš. Musím ale priznať, pobavil ma. A pozvanie do Bristolu zjavne platí aj napriek tomu, že sa zo mňa vykľul hipster. Načo sa urážať. 

Napokon, možno mal pravdu. O pár hodín neskôr som už totiž zase sedela v Subway, nabíjala si mobil a písala príspevok. Tu máte teda čosi o meste  BATH , keby ste sa ho náhodou chystali navštíviť. A ak nie, možno aspoň takto virtuálne.