„Maja vysvetlíš mi, čo je na tom také vtipné?“
Miesto
odpovede sa dostavil ďalší výbuch smiechu. Stáli sme na výjazde z Landsbergu,
bola celkom zima, ja som sa pokúšala stopnúť niečo minimálne na diaľnicu A17 a
Maja sa smiala. Na tom, že stopujeme. Myslela som, že ju to po chvíli prejde.
Neprešlo. V podstate celý deň. Ale aby som nepredbiehala… Stáli sme na tej
diaľnici s nápisom A17. Prečo to potrebujem zdôrazňovať? A17 totižto nikde v blízkosti Landsbergu nie
je. Oznámil nám to jeden pán, čo zastal. Tak sme to prepísali na B17 a
pokračovali v stopovaní. Musím priznať, už to šlo oveľa lepšie. Díky ujo.
Dovoľte
mi predstaviť vám moju spolu-stopárku. Volá sa Marianna, (tie dve n sú tam
dôležité!) je ešte menšia ako ja, má dlhé hnedé vlasy, naozaj obrovské modré
oči a je dosť mimo. Väčšinu času. Ale dá sa na to zvyknúť. Inak je milá a má
schopnosť vyčarovať okolo seba domov.
Na ceste
sú však tieto schopnosti rovnako nepoužiteľné, ako jej talent odpovedať na
otázky polhodinu po ich splatnosti a to
spravidla „ALLES CLAR“ alebo „KEINE AHNUNG“, nezáležiac pri tom na ich znení. Tak
som si povedala, že by som možno mala prevziať situáciu do vlastných rúk. Veľmi
mi to nevyšlo. Nie že by sa stalo niečo zlé, nikoho neuniesli ani nič podobné,
len sme cestou stratili cieľ.
Nikdy
pred tým som nepočula o meste s touto poznávacou značkou, ale už teraz ho nemám
rada. Za pár minút to bude tretia hodina, čo stojíme pred nejakým kvetinárstvom
a stopujeme do Donnaworthu, pretože nám to tak poradil nejaký pán. Nedarí sa
nám. Všetku vinu teda hádžeme na vlastníkov vozidiel so značkou DLG, miesto nášho
vytúženého DON. A ešte na troch, čo síce značku DON majú, ale nejdú domov.
Vážne netuším, kde sa nachádzame ani ako ďaleko od cieľa sme. Dokonca ani to,
či tadiaľto vedie cesta. Maja začína byť nervózna, ale stále sa smeje. To je
asi dobré znamenie nie ?
Chceli
sme sa dostať do Ansbachu. Nie je to až tak ďaleko, jediný problém je, že tam
nevedie diaľnica priamo. Musíte sa prestopovať cez menšie mestečká a v takých
je veľmi jednoduché na pol dňa sa zaseknúť. Okrem toho sme do cieľa mali
doraziť minimálne o štvrtej poobede, inak celá misia stráca zmysel. Pod misiou
rozumejte návšteva Majinho priateľa, ktorý sa v Ansbachu mal nachádzať len do
spomínanej hodiny. Preteky s časom sme prehrali. Boli tri hodiny poobede a my
sme boli miesto v Ansbachu v Alsbachu. Áno, toto bola moja chyba. Asi som
nemala tak nadšene naskakovať do auta, keď mi pán oznámil, že cieľ je od nás 5
minút aj keď GPS trvala na hodine. Kto by si bol pomyslel, že existuje aj niečo
ako ALsbach !?
“Ja som vedela, že to nevyjde. Mne nikdy nič nevyjde. Som
zvyknutá na sklamania. Hovorila som ti, že nosím smolu!”
Hej a
asi som zabudla spomenúť, že naša Maja trpí vážnymi zmenami nálad a vyžíva sa v
depresiách. Keď na ňu niečo také príde, dosť ťažko sa s ňou komunikuje. Doma je
to v pohode. Jednoducho ju necháte pobehovať po kuchyni so slúchatkami, snažíte
sa jej uhýbať z cesty aby vás nezrazila a občas ju skontrolujete, či nespáchala
nejakú blbosť. Zaseknutí v meste menom Donnauworth, o ktorého existencii ste
donedávna ani nevedeli, je to trošku ťažšie. Mimochodom, z Alsbachu sa nám
podarilo dostať sem. To je to DON o ktoré sme sa pred tým tak snažili. Škoda,
že z Alsbachu je to krok späť k Landsbergu. Stopovať na ANsbach stratilo význam
tak hodinu dozadu. Vraciame sa.
Sme
na ceste. Pre mňa žiadny dôvod sťažovať sa. Má to jediný háčik. Nie som sama. To znamená,
že som zodpovedná za hyperaktívnu a momentálne dosť rozladenú Maju a za to, že
sa dostaneme aspoň domov.
Kto
by povedal, že ju ukľudní jazda v kamióne? Keď som videla, ako vyťahuje mobil a
veľmi nenápadne si fotí výhľad z kabíny, vedela som, že je dobre. Kamionista
išiel do Augsburgu. To je skoro doma. Medzičas bol dobrý.
“To musí byť táto cesta. Jednoducho poďme rovno a nájdeme
lepšie miesto.”
“Dobre ako myslíš.”
Nie
nebol to dobrý nápad. Mali sme ostať na benzínke kde nás nechal ten kamionista
a i keď to bude trvať dlho, skúšať šťastie tam. Rozhodla som sa ale pre
taktiku: Nechaj Maju nech si robí po svojom aspoň chvíľu, inak bude všetko tvoja
vina. Asi je to trochu alibistické, ale ona by sa vážne neukľudnila keby sme na
tej benzínke ostali, akokoľvek zbytočné bolo pobehovať po okolitých cestách.
Tak sme začali pobehovať. Ja, Maja a naša nepochopená kamarátka GPS.
“To je Čech aha Čech !!!!”
Neviem
čo mi v tej chvíli napadlo. Česko je iným smerom ako Landsberg. Aj tak poteší
keď zbadáte v Augsburgu odparkovaný kamión s českou poznávacou značkou. Čech je
skoro Slovák. To je kamarát. Rozbehli sme sa jeho smerom. Krok, dva, tri. Došlo
nám že je to strašná kravina. Uvedomili sme si, že má otvorené okno a teda náš
nájazd nie len videl, ale aj počul. Nasleduje záchvat smiechu. Zatiaľ neušiel.
Po ukľudnení sa ho teda ideme aspoň opýtať na smer. Chudák, dúfam, že nebude
mať traumu.
A
viete kam sme išli potom? Naspať na tú benzínku na ktorej som chcela ostať.
Odtiaľ sme niekoho stopli. Nie do až do Landsbergu, takže žiadna výhra. Hodil
nás len na inú benzínku. Nie o veľa lepšiu. Tam sme stretli jedného pekného
chalana. Dvoch, ak rátame aj toho za kasou. Od kedy sme zistili, že celý stopák
nemal význam, bavíme sa obzeraním mužskej populácie na benzínkach. Zaujímavá
činnosť. Keď som sa ho išla spýtať, či nejde smerom na diaľnicu, kde bola
ďalšia benzínka, na ktorú sme sa potrebovali dostať (keď už kontrolujete
benzínky tak dôkladne) odpovedal, že nie. Ešte tak 10 minút tam ale stál a
pozeral na nás. Nejakým zázrakom ho neodplašili naše teraz už vážne záchvaty
smiechu a ani to, že sme si celkom hlasno spievali a prišiel nám oznámiť, že
nás tam predsa len hodí.
Myslím,
že je jedno v akom meste ste a na akom mieste stojíte, do Landsbergu odtiaľ
určite nikto nejde. Tam nejde nikdy nikto.
“Kamže to idete?”
“Landsberg.”
“Nie tam nejdeme.”
Títo
dvaja chalani nám už dva krát oznámili že idú niekde inde. To vyzeráme že sme
to nepochopili na prvý krát ?!
“Ale do Landsbergu nikto nepôjde.”
Vďaka
za radu kamarát. Na to som už prišla.
“Nechceš ísť nejak inak? Stopovanie je nebezpečné. A hlavne,
je to zbytočné.“
Začínal
mi liezť na nervy.
“To je v pohode, viem čo robím, neboj sa.”
Ešte
počas odpovedania som sa začala nenápadne vzďaľovať.
“Landsberg…”
To si
robíš srandu. Oni s tým autom prišli k nám. Ja som vážne pochopila, že tam
nejdú na prvý krát !!!
“Ak nám hodíte 10 eur na benzín odvezieme vás tam.”
“Nie.”
Liezli
mi na nervy, vedela som, že niečo stopnem a ... LIEZLI MI NA NERVY.
“Dobre.”
Maja
čo to robíš?
“Mám 10 eur a je to 5 na každú veď to je v pohode.
Ideme.”
Myslela
som, že ju v tej chvíli pošlem domov balíkom. No to už chlapci tankovali a Maja
sa hrabala v peňaženke. Samú ju ísť nenechám a vyzerala, že tu už dlhšie čakať
nezvládne. OK. Vzdávam sa.
Neboli
až tak otravní. Celkom sme sa porozprávali. A keď nás vyhodili pred klinikou v
Landsbergu, aj zo mňa trochu opadli starosti. Až tam som si uvedomila, aká
unavená som vlastne bola. Bol to len jeden deň. Nič náročné, nič, čo by som
pred tým nezvládla. Jediné, čo zjavne
nezvládam je zodpovednosť za niekoho ďalšieho. Nie som zodpovedná ani sama za
seba, toto je už príliš.
Je
pekný pocit doraziť do cieľa. Je pekný pocit doraziť domov. No a keď cieľ
cestou stratíte, návrat domov poteší ešte viac. Tak sme si spravili eggnog
caffee a išli spať.