nedeľa 27. novembra 2016

KEĎ JE CESTA CIEĽ, ALEBO AKO SA DÁ STRATIŤ CIEĽ PO CESTE


„Maja vysvetlíš mi, čo je na tom také vtipné?“

Miesto odpovede sa dostavil ďalší výbuch smiechu. Stáli sme na výjazde z Landsbergu, bola celkom zima, ja som sa pokúšala stopnúť niečo minimálne na diaľnicu A17 a Maja sa smiala. Na tom, že stopujeme. Myslela som, že ju to po chvíli prejde. Neprešlo. V podstate celý deň. Ale aby som nepredbiehala… Stáli sme na tej diaľnici s nápisom A17. Prečo to potrebujem zdôrazňovať?  A17 totižto nikde v blízkosti Landsbergu nie je. Oznámil nám to jeden pán, čo zastal. Tak sme to prepísali na B17 a pokračovali v stopovaní. Musím priznať, už to šlo oveľa lepšie. Díky ujo.

Dovoľte mi predstaviť vám moju spolu-stopárku. Volá sa Marianna, (tie dve n sú tam dôležité!) je ešte menšia ako ja, má dlhé hnedé vlasy, naozaj obrovské modré oči a je dosť mimo. Väčšinu času. Ale dá sa na to zvyknúť. Inak je milá a má schopnosť vyčarovať okolo seba domov.

Na ceste sú však tieto schopnosti rovnako nepoužiteľné, ako jej talent odpovedať na otázky polhodinu po ich splatnosti  a to spravidla „ALLES CLAR“ alebo „KEINE AHNUNG“, nezáležiac pri tom na ich znení. Tak som si povedala, že by som možno mala prevziať situáciu do vlastných rúk. Veľmi mi to nevyšlo. Nie že by sa stalo niečo zlé, nikoho neuniesli ani nič podobné, len sme cestou stratili cieľ.


„Môžeš prosím ťa vygoogliť čo znamená to DLG ????“

Nikdy pred tým som nepočula o meste s touto poznávacou značkou, ale už teraz ho nemám rada. Za pár minút to bude tretia hodina, čo stojíme pred nejakým kvetinárstvom a stopujeme do Donnaworthu, pretože nám to tak poradil nejaký pán. Nedarí sa nám. Všetku vinu teda hádžeme na vlastníkov vozidiel so značkou DLG, miesto nášho vytúženého DON. A ešte na troch, čo síce značku DON majú, ale nejdú domov. Vážne netuším, kde sa nachádzame ani ako ďaleko od cieľa sme. Dokonca ani to, či tadiaľto vedie cesta. Maja začína byť nervózna, ale stále sa smeje. To je asi dobré znamenie nie ?

Chceli sme sa dostať do Ansbachu. Nie je to až tak ďaleko, jediný problém je, že tam nevedie diaľnica priamo. Musíte sa prestopovať cez menšie mestečká a v takých je veľmi jednoduché na pol dňa sa zaseknúť. Okrem toho sme do cieľa mali doraziť minimálne o štvrtej poobede, inak celá misia stráca zmysel. Pod misiou rozumejte návšteva Majinho priateľa, ktorý sa v Ansbachu mal nachádzať len do spomínanej hodiny. Preteky s časom sme prehrali. Boli tri hodiny poobede a my sme boli miesto v Ansbachu v Alsbachu. Áno, toto bola moja chyba. Asi som nemala tak nadšene naskakovať do auta, keď mi pán oznámil, že cieľ je od nás 5 minút aj keď GPS trvala na hodine. Kto by si bol pomyslel, že existuje aj niečo ako ALsbach !?

“Ja som vedela, že to nevyjde. Mne nikdy nič nevyjde. Som zvyknutá na sklamania. Hovorila som ti, že nosím smolu!”

Hej a asi som zabudla spomenúť, že naša Maja trpí vážnymi zmenami nálad a vyžíva sa v depresiách. Keď na ňu niečo také príde, dosť ťažko sa s ňou komunikuje. Doma je to v pohode. Jednoducho ju necháte pobehovať po kuchyni so slúchatkami, snažíte sa jej uhýbať z cesty aby vás nezrazila a občas ju skontrolujete, či nespáchala nejakú blbosť. Zaseknutí v meste menom Donnauworth, o ktorého existencii ste donedávna ani nevedeli, je to trošku ťažšie. Mimochodom, z Alsbachu sa nám podarilo dostať sem. To je to DON o ktoré sme sa pred tým tak snažili. Škoda, že z Alsbachu je to krok späť k Landsbergu. Stopovať na ANsbach stratilo význam tak hodinu dozadu. Vraciame sa.

Sme na ceste. Pre mňa žiadny dôvod sťažovať sa.  Má to jediný háčik. Nie som sama. To znamená, že som zodpovedná za hyperaktívnu a momentálne dosť rozladenú Maju a za to, že sa dostaneme aspoň domov.


Kto by povedal, že ju ukľudní jazda v kamióne? Keď som videla, ako vyťahuje mobil a veľmi nenápadne si fotí výhľad z kabíny, vedela som, že je dobre. Kamionista išiel do Augsburgu. To je skoro doma. Medzičas bol dobrý.

“To musí byť táto cesta. Jednoducho poďme rovno a nájdeme lepšie miesto.”

“Dobre ako myslíš.”

Nie nebol to dobrý nápad. Mali sme ostať na benzínke kde nás nechal ten kamionista a i keď to bude trvať dlho, skúšať šťastie tam. Rozhodla som sa ale pre taktiku: Nechaj Maju nech si robí po svojom aspoň chvíľu, inak bude všetko tvoja vina. Asi je to trochu alibistické, ale ona by sa vážne neukľudnila keby sme na tej benzínke ostali, akokoľvek zbytočné bolo pobehovať po okolitých cestách. Tak sme začali pobehovať. Ja, Maja a naša nepochopená kamarátka GPS.

“To je Čech aha Čech !!!!”

Neviem čo mi v tej chvíli napadlo. Česko je iným smerom ako Landsberg. Aj tak poteší keď zbadáte v Augsburgu odparkovaný kamión s českou poznávacou značkou. Čech je skoro Slovák. To je kamarát. Rozbehli sme sa jeho smerom. Krok, dva, tri. Došlo nám že je to strašná kravina. Uvedomili sme si, že má otvorené okno a teda náš nájazd nie len videl, ale aj počul. Nasleduje záchvat smiechu. Zatiaľ neušiel. Po ukľudnení sa ho teda ideme aspoň opýtať na smer. Chudák, dúfam, že nebude mať traumu.

A viete kam sme išli potom? Naspať na tú benzínku na ktorej som chcela ostať. Odtiaľ sme niekoho stopli. Nie do až do Landsbergu, takže žiadna výhra. Hodil nás len na inú benzínku. Nie o veľa lepšiu. Tam sme stretli jedného pekného chalana. Dvoch, ak rátame aj toho za kasou. Od kedy sme zistili, že celý stopák nemal význam, bavíme sa obzeraním mužskej populácie na benzínkach. Zaujímavá činnosť. Keď som sa ho išla spýtať, či nejde smerom na diaľnicu, kde bola ďalšia benzínka, na ktorú sme sa potrebovali dostať (keď už kontrolujete benzínky tak dôkladne) odpovedal, že nie. Ešte tak 10 minút tam ale stál a pozeral na nás. Nejakým zázrakom ho neodplašili naše teraz už vážne záchvaty smiechu a ani to, že sme si celkom hlasno spievali a prišiel nám oznámiť, že nás tam predsa len hodí.  
Nepomohlo. Jediná dobrá správa je, že tam predávajú kávu s fakt perfektnou penou. 



Myslím, že je jedno v akom meste ste a na akom mieste stojíte, do Landsbergu odtiaľ určite nikto nejde. Tam nejde nikdy nikto.

“Kamže to idete?”

“Landsberg.”

“Nie tam nejdeme.”

Títo dvaja chalani nám už dva krát oznámili že idú niekde inde. To vyzeráme že sme to nepochopili na prvý krát ?!

“Ale do Landsbergu nikto nepôjde.”

Vďaka za radu kamarát. Na to som už prišla.

“Nechceš ísť nejak inak? Stopovanie je nebezpečné. A hlavne, je to zbytočné.“

Začínal mi liezť na nervy.

“To je v pohode, viem čo robím, neboj sa.”

Ešte počas odpovedania som sa začala nenápadne vzďaľovať.

“Landsberg…”

To si robíš srandu. Oni s tým autom prišli k nám. Ja som vážne pochopila, že tam nejdú na prvý krát !!!

“Ak nám hodíte 10 eur na benzín odvezieme vás tam.”

“Nie.”

Liezli mi na nervy, vedela som, že niečo stopnem a ... LIEZLI MI NA NERVY.

“Dobre.”

Maja čo to robíš?

“Mám 10 eur a je to 5 na každú veď to je v pohode. Ideme.”

Myslela som, že ju v tej chvíli pošlem domov balíkom. No to už chlapci tankovali a Maja sa hrabala v peňaženke. Samú ju ísť nenechám a vyzerala, že tu už dlhšie čakať nezvládne. OK. Vzdávam sa.

Neboli až tak otravní. Celkom sme sa porozprávali. A keď nás vyhodili pred klinikou v Landsbergu, aj zo mňa trochu opadli starosti. Až tam som si uvedomila, aká unavená som vlastne bola. Bol to len jeden deň. Nič náročné, nič, čo by som pred tým nezvládla.  Jediné, čo zjavne nezvládam je zodpovednosť za niekoho ďalšieho. Nie som zodpovedná ani sama za seba, toto je už príliš.

Je pekný pocit doraziť do cieľa. Je pekný pocit doraziť domov. No a keď cieľ cestou stratíte, návrat domov poteší ešte viac. Tak sme si spravili eggnog caffee a išli spať.