NEOČAKÁVANÁ CESTA DO WALESU A EŠTE ĎALEJ

Plány sú na nič. Už to tu tvrdím niekoľký krát. Je pekné ich mať, no dosť často vám ich niekto z hora jednoducho zmení. To však nemusí byť vždy na škodu. Kúzlo spočíva v tom, nechať si ich zmeniť. Nie byť flegmatický voči životu, to nie! Len mu občas povedať: "Fajn, tak mi teda ukáž čo si si pripravil.“

Na odvrávanie  životu sme my ľudia aj tak primalí....

Chcela som sa dostať do Winchestru. Prečo ? Lebo pre Wales hlásili ‘heavy rain’. V tom čase som si ešte myslela, že na to bude priestor neskôr.

“Zdravím! Nejdete náhodou smerom M3? Winchester ?

V Anglicku sa stopuje asi takto. Výlučne na benzínkach, lebo všade vedie diaľnica. Cobham services sú úplne naj. Sú na Londýnskom okruhu a väčšinou to trvá tak 10 minút nájsť niekoho na správny smer. Pokiaľ teda nejdete do Winchestru, to je tuším trošku z cesty.

“Nie. Ale môžem ťa hodiť na najbližšie services na M4. Z tade by ti to mohlo ísť ľahšie."

Neobťažujte sa s číslami ciest, ono to nie je extra dôležité ak sa nechystáte v UK stopovať. Tá odpoveď znamenala – kúsok tvojím smerom, ale do Winchestru to také ľahké nebude.

Vyzeral milo. Chlapík v šedom svetri, mal náušnice a zaujímavé tetovanie na ľavej ruke. Vtedy som ešte nevedela, že bude nejak dôležitý, bol to len ďalší šofér. 

“Kam až idete ?”

Taká normálna otázka. Bežne sa ľudí pýtam z kade idú a kam smerujú. Ako stopár som väčšinou len krátka súčasť ich dlhej cesty.

“Do Swansea.”

To je vo Wales. Tam, kde som chcela ísť pred tým, než mi počasie oznámilo, že nebude vhodné, pred tým, než som si ráno vymyslela plán zbaliť si len malú tašku a vybrať sa na krátky výlet do Winchestru.

Najprv prišiel ten nápad. Nasledovalo chvíľkové zvažovanie pre a proti. Nakoniec rozhodnutie. Neviem presne prečo som sa vtedy v aute rozhodla pre Wales. Asi som mala pocit, že to mám spraviť. Bol to dobrý nápad!

O päť minút na to auto po diaľnici skôr plávalo ako jazdilo. Tak toto Briti volajú heavy rain. No napriek tej vode všade dookola som stále cítila, že to dobrý nápad bol. Carl je super chlapík.

“Máš rada pláže ?”

Asi nie som práve ‘plážový vyvaľovač‘, ale pláže rada mám. Aj more. To viete, my také doma nemáme.

“Ešte pred Swansea je jedno pekné miesto. Chceš sa tam ísť pozrieť ?”

“Znie to dobre. Prečo nie ?”

Videli ste niekedy reklamu na Tulamore Whiskey? Áno, ja viem, že to je Írsko !!! Miesto, ktoré vám chcem opísať je ale naozaj podobné. Ak ste tú reklamu nevideli, možno je teraz ten čas na trochu komerčnosti. Sú tam štyria muži, kráčajúci po zelenej, vlnitej lúke smerom ku kostolu. A do toho tak krásne prší! Takéto lúky sú aj vo Wales. Sú krásne. Farba trávy v tejto krajine dáva zelenej nový rozmer. Na niektorých miestach sa tou lúkou tiahne nízky kamenný múrik. Presne ten, na ktorom títo štyria chlapi potom sedia, pijú a spievajú. A za nimi je spomínaný kostol. Celý z kameňa. V Írsku som nebola. Wales je ale nádherný!

Presne takouto, akoby z reklamy vystrihnutou krajinou, sa vlní cesta. Po mnohých zatáčkach a kopcoch vás dovezie na pláž. Kamenistú. Z oboch strán ju ohraničujú útesy obmývané morom. To je tá chvíľa, keď vám prestane prekážať, že na vás neustále prší.

“Chceš vidieť malú Waleskú dedinku ?”

“Jasné.”

“Dobre. V jednej býva moja mama, pôjdeme k nej na kávu a čaj.”

Pýtala som sa, čo vo Walese stojí za to vidieť. On sa zjavne rozhodol, že mi to všetko rovno ukáže. Na miesta, cez ktoré sme sa najbližších pár hodín vozili by som sa asi nikdy nedostala. Minimálne nie naraz a suchá. Bol to super deň. Jeden z najlepších, aké som za môj už skoro dvojmesačný výlet zažila. Zvláštne, ako vám niekto, kto bol ešte nedávno cudzí, dokáže zmeniť plány, deň a cestu. On to volal Waleská pohostinnosť. Ja to volám dôkaz, že ľudia sú dobrí napriek tomu, že sa v tejto dobe pošepkáva iné.

PS pre Carla: Ak toto čítaš ĎAKUJEM! Za všetko, bol to skvelý deň. A na Waleskej výslovnosti už pracujem.

PPS: Viem, že si to myslel dobre, ale peniaze ti pošlem naspäť hneď ako dorazím kam mám namierené! Zvládla som to bez nich a myslím, že sa niekde zídu viac ako mne.

PPPS: Jedného dňa ťa očakávam v našich Tatrách!

Ten večer som skončila v Swansea. Prechádzala som sa mestom ešte pár hodín. Až keď už bola celkom tma, pobrala som sa na benzínku. Tam som sa zoznámila s milou predavačkou Lauren a s chalanom, ktorý ma odviezol na services, ktoré ani náhodou neboli blízko, len pre to, že mohol. Na  tých services s tetou upratovačkou, čo ma presťahovala z kresla na gauč, pretože: “Tam sa lepšie spí.” A tiež som sa viezla v kamióne so psom Maxom, ktorého jeho pán zachránil a teraz s ním cestuje po svete. 

ĽUDIA SÚ NAOZAJ DOBRÍ A ZMENY PLÁNU SÚ VäČŠINOU SUPER.

Na druhý deň som pomerne v skorých hodinách dostopovala ku krstnej kde som zistila, že nejdem od 1.10.  robiť do Flensburgu ako som plánovala, ale do Mníchova. To je dlhá cesta. Znamenalo to pre mňa okamžitý odlet z Anglicka (ešte že som ten Wales stihla) do Koldingu, kde som sa musela rozlúčiť s ľuďmi, ktorí mi za tú chvíľu, kým ich domov bol križovatkou mojich ciest, naozaj prirástli k srdcu, aby som sa s pokazeným kufrom vydala na cestu na miesto 830 km vzdialené. Nové, neznáme a cudzie.

ZMENY PLÁNU VEDIA BYŤ OBČAS AJ CELKOM OTRAVA. TO S DOBRÝMI ĽUĎMI ALE PLATÍ!

       

Moja úžasná krstná mi pomohla vymyslieť plán a vypravila ma z Anglicka so skateboardom a izolačkou v ruksaku, kamaráti v Koldingu mi ten plán  pomohli dotiahnuť do konca a opraviť tak môj kufor bez kolieska, našli a vytlačili mi lístky na autobus smer Mníchov a vybavenú desiatou ma vyprevadili na cestu.

A tak teraz sedím v spomínanom spoji a rozmýšľam, čo mi život nachystal na zajtra.

PRETOŽE ZMENY PLÁNU K ŽIVOTU JEDNODUCHO PATRIA.

Takže, ďakujem vám všetkým za pomoc a za to, že som tam kde som. V pláne to nebolo, ale určite  to tak z nejakého dôvodu byť malo. Zase sa raz musím s niekým lúčiť. Verím však, že nie na dlho.

Veď ako Charlie povedal: “Nebudem se loučit, vždyť se ješte vidíme.” Tak teda zatiaľ ľudia :D

MNOHO TVÁRÍ LONDÝNA

 Posledné dva týždne som strávila v podstate vedľa Londýna. V meste ležiacom na vonkajšej strane diaľnice M25, ktorá obchádza celý Londýn. Londýn je ale veľký. Obrovský. Až tak, že dostať sa do jeho centra trvá asi hodinu. Stopom dokonca asi dlhšie, keďže čím bližšie ste k centru, tým pomalšie sa autá hýbu v hustej premávke. Do hlavného mesta Anglicka ale cestujem spravidla vlakom. Jednoducho pre to, že na tieto cesty mám spoločnosť. Moju krstnú, Jarku. O dosť lepšie ako papierový sprievodca!

Londýn nie je len obrovský. Tiež rozmanitý. V každej z jeho častí máte pocit, akoby ste sa ocitli v inom meste. Má mnoho tvárí. Tieto tváre sú tak rozdielne, že sa zdajú nezlučiteľné a predsa patria k sebe a Londýn by nebol Londýnom bez jedinej z nich.

Tou najznámejšou z nich je ikonické centrum. To centrum, čo nájdete na každej pohľadnici. Je plné ľudí, návštevníkov. Je to miesto kde bohatá anglická história číha za každým rohom, kde je hmatateľný duch minulosti a tichá prítomnosť dávno mŕtvych kráľov a šľachticov, miesto, kde sa každý pokúša odfotiť s Big Benom alebo Londýnskym okom a jednoducho časť, ktorú musíte navštíviť, aby ste si mohli kolónku Londýn zaškrtnúť v zozname.

V Londýne sú  aj nudné časti. Jednoliate a často špinavé. Londýn má 1 572 km². Vyššie spomínané centrum je len zlomok z neho.  Čo myslíte, ako vyzerá ten zvyšok ? Veľkú časť tvoria napríklad byty. Už to tak chodí, 8,674 miliónov ľudí musí niekde bývať. A aj to sa do Londýna počíta. No a keď sme už pri tých, nie až tak pekných výhľadoch, v Londýne sa stále niečo stavia. Nevravím, že to je zle. Keby tak usilovne chceli niečo stavať u nás. To však znamená veľa železných konštrukcií, jám a žeriavov. A keď taký žeriav zavadzia za Katedrálou sv. Pavla ktorú sa práve snažíte odfotiť... a to sa nejdem rozpisovať o tom ako ľahko sa v takej rozostavanej časti dá stratiť.

Biznis Londýn. Canary Wharf, Gherkin, NatWest Tower... Napadlo vás niekedy koľko peňazí denne pretečie Londýnom, koľko rúk sa tam podá a koľko obchodných rozhodnutí padne? Je to mesto kde sa dejú veci, uzatvárajú obchody, kde sa robí biznis. Kamkoľvek sa pohnete, nad sebou vidíte minimálne špičku jedného zo spomínaných mrakodrapov. Vypínajú sa nad vami ako pripomienka toho, že svetu vládnu bohatí a mocní.

Keď už sme pri vládnutí, nemôžem vynechať kráľovnú a jej časť. Briti sú hrdí národ. Tá hrdosť sa mi páči. Kvôli tej hrdosti nosí celý svet tričká s britskou vlajkou. Tá hrdosť je to, čo vytvorilo legendárny  obraz Veľkej Británie, čo vytvára veľkoleposť a slávnostnú atmosféru v okolí miest ako Buckingham palace alebo Hampton Court.  Táto časť Londýna je ako z rozprávky. V ktorej ešte majú kráľovnú, korunu,  princa a kráľovstvo. Všetci vieme, že teta Alžbeta vlastne až takú moc nemá. Čo ju robí mocnou sú Briti a ich hrdosť na svoju rozprávku. Na symboly, ktoré sú pre nich na toľko dôležité, že im vdýchli moc.

Londýn ako multi-kulti mesto. Myslíte si, že v Londýne žijú hlavne Briti ? Je to metropola.  Je ako malý svet. Svet v ktorom nájdete zastúpenie každého štátu. Celé komunity. A tie si žijú vlastný život. V Londýne môžete prežiť deň bez toho, aby ste spozorovali, že ste v zahraničí. Napríklad keď sa ocitnete v československom kolektíve na koncerte Michala Davida. Pre mňa to bol teda skôr návrat do minulosti ktorá vlastne ani nie je moja, ale viete čo tým myslím. Nie je to londýnske, ale paradoxne to patrí k Londýnu. Všetci tí ľudia, ktorí sa sem pred rokmi presťahovali aby začali nový život. Aj rozmanitosť môže tvoriť stereotyp.

Poznámka pod čiarou - mám vážne super krstnú. A tá krstná vážne super bandu.

Poznámka pod čiaru dva - David meškal hodinu a pol ako veľká hviezda a trošku to odflákol. Nuž, najlepšie roky slávy má už asi za sebou.

No a na záver moja najobľúbenejšia časť. Fiktívny Londýn. Ten ktorý poznáme z plátna, obrazoviek a stránok kníh. Nie som nejaký veľký znalec filmov a posledné roky ani vášnivý čitateľ (hanba, ale život má niekedy jednoducho primálo dní na čítanie). Aj taký kultúrny nevzdelanec ako ja ale musí poznať mená ako Sherlock Holmes, Harry Potter alebo James Bond. Tieto príbehy vytvorili Londýnu novú mapu. Mapu podľa ktorej na adrese 221b Baker street ešte stále nájdete známeho detektíva a v MI6 sedieť Miss Moneypenny. Veď koho zaujíma nudná realita, keď sa ocitnete v meste, kde cez stenu na stanici Kings cross môžete jednoducho prejsť do kúzelného sveta.

DEFINÍCIA SLOVA 'HIPSTER'

Povedali mi, že v Bath je pekne. Tak som sa rozhodla obzrieť si to tam. Povedali mi, že v anglicku sa nedá stopovať, že to tu nikto nerobí. Tak som sa rozhodla skúsiť to. Tento mýtus som zmazala vlastne už pred pár dňami, keď som sa vybrala do Oxfordu (o tom potom). Každopádne, ide to celkom jednoducho. A od ľudí, ktorí stopárom zastavujú, to je totiž špeciálny druh , som sa dozvedela, že zďaleka nie som jediná, čo brázdi britské cesty. Hlavne v okolí Bristolu je ich vraj kopa. Ako Ned povedal, je tam veľa hipsterov.

Viete kto je to hipster? On v tom má zjavne jasno. Jeho definíciu by kľudne mohli zapísať na Wikipédiu. 

"Samozrejme, že máme stopárov. V UK sa ale skôr nosí chodiť stopovať do Ázie. Už som tam dosť pobehal. Najbližšie mám v pláne Čínu a Thajsko." 

Thajsko ! Možno som našla parťáka na cesty. 

Neda som zastavila niekde na services na diaľnici M4. Fajn chalan. IT-čkar. Cestuje po svete a robí technika na veľkých skype konferenciách a tak. Len teraz priletel z USA. 

"Keď budeš v okolí Bristolu, daj vedieť. Vlastne, aj dnes tam môžeš prespať ak chceš. Z Bath to máš potom len kúsok do Walesu." 

Plánujem ísť do Walesu. Dnes sa ale musím vrátiť do Bookhamu, kde býva moja krstná, napokon nemám so sebou nič viac ako plátenú tašku s pár haraburdami čo práve potrebujem. Určite sa mu ale ozvem. Super sme sa porozprávali.

"Páči sa mi tvoj postoj. Stopári sú väčšinou fakt divní. Teda tí čo som stretol. Hipsteri." 

"Ako to myslíš hipsteri? " Nedalo mi, to slovo už použil druhý krát. 

"No hipster je napríklad niekto, kto nenosí ponožky. Máš ponožky ? " 

Mám ale len pre to, že je zima ako v Rusku. Dosť často ich nenosím. 

" Výnimočne áno. Čo je hipsterské na nenosení ponožiek ? " 

Moja odpoveď ho zjavne pobavila, najbližších 5 minút sa na tom pochechtáva. 

"Hipsteri sa divne obliekajú a v Starbucks spisujú svoj životný príbeh. Radi hovoria, že robili veci dávno pred tým, než sa stali cool." 

Dobre, teraz sa už smejem aj ja. Dobrá definícia. 

"Píšem blog. Väčšinou v kaviarňach. Robí to zo mňa hipstera ??? JE TAM WIFI A DÁ SA TAM NABIŤ MOBIL. Nie pre to, že je to cool." 

A sme doma. Asi si nájdem lepšie miesto. 

"Nemyslel som teba. Fakt nie, ty si super."

No jasné kamarát to už nezachrániš. Musím ale priznať, pobavil ma. A pozvanie do Bristolu zjavne platí aj napriek tomu, že sa zo mňa vykľul hipster. Načo sa urážať. 

Napokon, možno mal pravdu. O pár hodín neskôr som už totiž zase sedela v Subway, nabíjala si mobil a písala príspevok. Tu máte teda čosi o meste  BATH , keby ste sa ho náhodou chystali navštíviť. A ak nie, možno aspoň takto virtuálne. 

RÍMSKE MESTO BATH

Zelená a pieskovo-hnedá. Všetky budovy sú postavené z vápenca, ako keby sa na vzhľade mesta nič nezmenilo od doby, keď jeho kúpele slúžili Rimanom. Tá zelená je samozrejme príroda. Stromy a rozľahlé parky. Viem si však predstaviť, aké krásne musí byť mesto Bath v jeseni, keď všetko to zelené začne vymieňať letnú kolekciu. 

Je to turistické miesto. Jedno z najkrajších v Anglicku. Napokon, má na to perfektnú polohu. Bolo vybudované na teplých prameňoch. Už od jeho vzniku bolo známe veľkolepými kúpeľmi a pre tieto kúpele navštevované bohatými ľuďmi a smotánkou. Vysoké ceny v kúpeľnom dome sa nezmenili dodnes. Mesto má však čo ponúknuť aj tým, čo si ho prišli len tak obzrieť. 

Mám taký zlozvyk. Možno ste si to už všimli. Viac než pamiatky si v mestách všímam atmosféru. Mám potrebu zachytiť pocit zo vzduchu ulíc. Aké je teda mesto Bath ? Je umelecké. A iné než zvyšok Británie. Žeby to bolo tými Rimanmi ? V mestách ako Oxford  alebo Londýn cítiť anglickosť. Taký ten trade mark červenej telefónnej búdky. Cítiť to z budov, zo správania sa ľudí, z všadeprítomnej kráľovskosti aj  z uniforiem školopovinných. Napríklad v  Oxforde máte pocit, že ešte aj čítať knihu je také anglické. Bath je trochu iný. Jeho vápencové múry pôsobia, akoby tu stáli dlhšie než celá Británia, skôr, ako niečo ako anglická kultúra vzniklo.  Všetko moderné, obchody, fastfoody, červené autobusy a ľudia so svojimi výtvormi celkovo, sú vsadení do tohoto mesta ako do kulisy. A vôbec to nepôsobí zle. V Bath sa ľuďom podarilo nájsť ten správny balanc medzi historickým a novým a spraviť z toho čosi naozaj štýlové. Toto mesto je plné pouličných umelcov (spievať ženu na ulici opernú skladbu som počula naozaj len tam), divadiel,  múzeí, reštaurácií  a vintage kaviarní s výhľadmi  ako pre bohov. 

V Bath sú dve stavby, ktoré nepochybne stoja za zmienku. Pôsobia nadpozemsky. Circus a Royal Crescent. Tieto pamiatky patria k sebe a svojím tvarom z vtáčej perspektívy znázorňujú mesiac a slnko. Circus ( slnko) je kruhová stavba, rozdelená na tri rovnomerné časti ulicami vedúcimi do jej stredu. Royal Crescent (mesiac) leží neďaleko. Má tvar polkruhu a  jeho vnútro vypĺňa park. 

Ide v skutočnosti o komplex budov. Obidve spomínané veľdiela sa skladajú z niekoľkých desiatok totožných domov. Autorom tohoto architektonického počinu je John Wood mladší ( a aby sme boli fér, pomáhal aj jeho otec)  

(Royal Crescent) 

V Bath to žije. 

V miestnych uliciach a parkoch je rušno. Jednoducho pre to, že je tu vždy čo robiť. Dokonca aj ak nie ste fanúšik histórie a obzerania architektúry. (aj keď tá miestna nepochybne pohne aj vami) Čo tak skúsiť jedno z divadiel? Alebo skôr šport? Vedeli ste, že v Bath sa hrá rugby? Majú celkom slušný štadión. A tiež veľký park kde nájdete preliezky pre deti a tiež preliezky pre väčšie deti a fitnes-ľudí a skate park. 

Areál okolo mesta sa využíva ešte na jednu zaujímavú aktivitu, o ktorej som sa dozvedela, bohužiaľ už pri odchode. Let balónom. V balóne som ešte neletela. Vy áno ? Či už ste to šťastie mali alebo nie, na tomto mieste to musí byť nepochybne špeciálne. Vážne uvažujem o tom, že sa tam ešte vrátim, skontrolovať Bath zhora. Či kdesi v jeho strede naozaj uvidím slnko a mesiac. 

NA HRANICI ČASU V GREENWICH- POZOR prudko filozofický príspevok!

Greenwich je v Anglicku. Je to časť  Londýna. V blízkosti Londýna sa teraz nachádzam a zrejme ešte nejakú tú dobu budem. Objavujem zaujímavé miesta a mestá v okolí. O tomto konkrétnom by som vám chcela niečo napísať.

Keď som bola malá, bála som sa času. Asi som bola dosť divné decko, ja viem. Tie normálne sa väčšinou boja pavúkov, hadov a strašidiel pod posteľou. Mala som viac zvláštnych fóbií, no  k tým sa teraz radšej priznávať nebudem. 

Dodnes sa pamätám ako som sedela v kuchyni a pozorovala magnetky na chladničke v snahe zamraziť ten moment. Zrazu moju pozornosť upútalo niečo iné a ja som odvrátila hlavu. Zaplavili ma panika a úzkosť, spustil sa plač. Moja malá hlávka dospela k záveru, že ten moment, kedy som sa pozerala na magnetky a ktorý som sa tak úpenlivo snažila udržať je preč a ja ho nikdy nevrátim. Môžem sa tam zapozerať znova, ale to už nebude to isté! Nebude to ten istý čas. Tá istá chvíľka.

Vážne netuším ako sa takéto myšlienky ocitli v mozgu 7-ročného dievčatka.  Pekne desivé dieťa. Keby som to nebola ja, bojím sa ho. Našťastie, moja mamina mala vždy pochopenie pre všetky divnosti svojej ratolesti (a má ho dodnes) a myslím, že to brala celkom športovo, keď ma tam našla revať od bezmocnej snahy zastaviť čas. A mnohokrát potom, keď som si jeho plynutie uvedomila, hlavne pri odpočítavaní dní do konca prázdnin.

Greenwich je miesto, ktorým prechádza nultý poludník. Miesto, kde sa stretávajú dve časové pásma, kde hodinky tikajú o niečo presnejšie a kde sa schádzajú hromady turistov aby si spravili legendárnu fotku, s každou nohou na jednej strane časovej hranice. 

Tá čiara má čosi do seba, ani ja som neodolala. 

Čo je však na tomto mieste naozaj zaujímavé je múzeum času. Čas v ňom nenájdete, to je dúfam každému jasné. V tomto múzeu sú uchované pokusy ľudí čas pochopiť, zmerať a použiť. Musím povedať, že celkom úspešné. 

Čas je skôr meradlo ako rozmer. Pomôcka, ktorú si vytvorili ľudia aby merali vzdialenosti, pohyb a prírodné kolobehy. Aby mohli pohyb hviezd zakresliť do tabuľky a nájsť polohu na mori. Ako som sa tu totiž dozvedela, ak sa niekedy stratím uprostred oceánu, jediné čo musím spraviť je zistiť presný čas. Pri troche šikovnosti by ste to mali zvládnuť pomocou polohy slnka a tak (to ešte docvičím). Keď viete koľko je hodín tam kde ste a aký je svetový čas, viete z toho vypočítať na ktorom poludníku sa práve nachádzate. Celkom užitočné. Veď čo ak sa vám počas plavby náhodou pokazí smartfón?

Času sa už nebojím. Nikdy ma však neprestal fascinovať. 

Čas je podmienkou pohybu, miera všetkého podľa zásady “predtým” a “potom” Je všade tam, kde existuje skôr a neskôr. Riadi sa podľa pohybu planét a vesmíru. Tak ako sa priestor viaže na skutočné bytie vecí, tak sa čas viaže na ich pohyb. 

Táto múdrosť nie je z mojej hlavy. To povedal Aristoteles. Nechápete? 

Je to jednoduché. Vesmír je v pohybe. Všetky planéty sa pohybujú. V dôsledku toho slnko raz zapadne. Preto máme deň, noc, minulosť a prítomnosť. Tento pohyb sme sa naučili merať a ako meradlo sme použili čas. Pomenovali sme moment v ktorom slnko zapadne, dali sme mu číslo v podobe hodiny. Ten strašiak z detstva teda nebol čas. Ten za nič nemôže.  Nenávratnosť času totiž spočíva v jednostrannosti pohybu. Ten je na vine. Pretože vesmír nevie cúvať.

Sú miesta, na ktorých sa nad takýmito vecami jednoducho začnete zamýšľať. Napríklad Greenwich. Odporúčam navštíviť, naozaj má svoje čaro.  Galérie a múzeá bývajú občas nudné, no verte mi, toto nie je ani trochu. Pohltí vás natoľko, že kým sa učíte o meraní času, zabudnete, že plynie. A zrazu akýsi ujo zahlási že zatvárajú.  Škoda. 

Na záver teda ešte jedna zaujímavosť. Viete prečo je nultý poludník práve v Greenwich ? Pretože si tam Sir George Airy postavil v roku 1851 observatórium a začal odtiaľ merať. Mohlo to byť vlastne kdekoľvek.

ČO ZAŽIJE LEN STOPÁR

Niečo také ako neriešiteľná situácia neexistuje. Niektoré sú ťažšie zvládnuteľné ako iné, to priznávam, no pri istej dávke úsilia a štipke fantázie ide všetko. Čím dlhšie som na ceste, tým menej vecí sa mi zdá neriešiteľných. Prídu mi už skrátka normálne. Tak napríklad také nocovanie na benzínke. Kedysi to bolo obrovské dobrodružstvo. Taktiež som si jednoducho zvykla na fakt, že ľudia sú rôzni a občas pekne divní a ty sa niekedy zdáš divný im. No a napokon, prestala som bojovať aj s tým nepríjemným pocitom dezorientácie a zúfalstva, ktorý vás občas zaplaví keď na takúto neriešiteľne vyzerajúcu situáciu narazíte. Netvrdím, že už nepanikárim keď niečo nejde podľa môjho plánu. Len som si na ten pocit zvykla. 

Ako sa hovorí, z najhorších nápadov a najbizardnejších situácií sú nakoniec najlepšie príbehy. Škoda, že dopredu nikdy nevieme kedy bude konečne to “nakoniec”.

Ten deň sme sa rozhodli spraviť si výlet do Aarhusu. Ja pre to, že som odtiaľ mala na druhý deň letieť, no a Meya so Slávkou len tak. Vyskúšať si aké je to byť stopárom. Oni dve sú za každú srandu. Slnko svietilo, Aarhus nebol vôbec ďaleko a celý tento výlet sa zdal byť perfektným nápadom. Napokon, plán bol dobrý. Ale ako to už s plánmi chodí (aspoň s tými mojimi), nie vždy fungujú.

Bolo milé stráviť ešte chvíľu v ich spoločnosti, pred tým, než sa zase sama niekam poberiem. Čakala ma noc v Aarhuse a popravde nebola som si celkom istá, ako ju chcem stráviť. Ukázalo sa, že spomínané letisko je tak hodinu jazdy za mestom a nič v celom Aarhuse nie je otvorené 24 hodín, okrem vlakovej stanice. Musím priznať, naozaj som sa začínala cítiť trochu osamelo a beznádejne. A tiež som sa začínala nudiť. Možno by som mohla zavolať Slávke a skontrolovať, ako sú na tom s cestou naspäť.  Nezodvihla to. Predo mnou bola jedna z tých nekonečne dlhých, nudných a prebdených nocí.

Zazvonil telefón. To budú ony. Predpokladala som, že mi chcú oznámiť, že už dorazili domov.

“ Aká bola cesta? “

“Sme v Aarhuse.”

Ok, to nie je možné. Ja som v Aarhuse. Asi dve hodiny dozadu som ich bola odprevadiť na výpadovku. Videla som odchádzať ich auto.

“ Ešte ste v aute ? “ skúsila som najpravdepodobnejšiu možnosť.

“ Nie Marta. Sme v Aarhuse. Stopli sme fakt divného chlapíka a až doteraz nás vozil po meste."

To bolo asi všetko čo som naozaj pochopila z toho, čo sa mi snažila povedať. Bolo jej dosť zle rozumieť. Myslím, že sa smiala. Alebo plakala ? Dúfam že to bol smiech. Nech sa stalo čokoľvek, zjavne bola stále v šoku.

“Práve sme prišli na vlakovú stanicu.”

“Tiež som tam. Kde presne ste ? “

Odpovede som sa už nedočkala, pretože presne v tom momente vleteli do miestnosti a vrhli sa na mňa. Také objatie vždy poteší a samozrejme som bola rada, že ich znova vidím. Až na to, že bolo asi 10 hodín večer, vonku tma, vlak stál viac ako si ktorákoľvek z nás mohla dovoliť a oni mali byť zajtra v škole v Koldingu.

Ten bláznivý chlapík bol dobrý človek ktorý chcel len pomôcť. Rozhodne nie nebezpečný. Aspoň tak sa im predstavil. Nanešťastie však nehovoril žiadnym z jazykov, ktorý by tie dve ovládali a verte mi, ich jazykový fond je naozaj bohatý.  

Naozaj ich chcel odviezť do Koldingu. Na to by si ale musel vymeniť auto a od druhého akosi nemal kľúče. Stáva sa. Rozhodol sa to teda napraviť po svojom. Pozvanie na pizzu odmietli a tak ich aspoň povozil po meste, ukázal im svoju prácu a všetky zákutia a ulice Aarhusu.

“On v podstate nebol nebezpečný. Bol len iný. Trochu čudný. “ Meya vyzerá byť tá kľudnejšia. Aj na nej už ale vidieť únavu.

“Prečo ste mu nepovedali nech vás vyloží? Neboli by ste von z mesta, ale aspoň by ste neprišli o dve hodiny.

“Marta po každej vete! Po každej vete som doňho hučala nech nás vyloží.” 

Pri pohľade na mierne nahnevanú Slávku o tom rozhodne nepochybujem. Myslím, že to stále celkom nerozdýchala. Celkom ju chápem. Majú tak 50% šancu dostať sa naspäť ešte dnes v noci. Teda ak sa na to pozeráme ako optimisti…. No a Slávka teraz veľký optimista nebola.

“Dostanem vás naspäť!”

Dostanem?  Stopovať v noci je veľmi hlúpy nápad. Nedá sa to. Teda minimálne sa nedá chytiť niečo len tak pri ceste. Nikto vás neuvidí a keby náhodou, nemyslite si, že zastane. Jediná možnosť bola nájsť benzínku. Už som tak pár krát stopovala. Ide to. Pokiaľ tam niekto o tejto hodine bude.

Nie je tak jednoduché nájsť veľkú benzínku, na ceste ktorá vedie vaším smerom a je otvorená 24 hodín denne. Nie je tak jednoduché nájsť správny smer. Ale našli sme. (s menšou pomocou)

Volal sa Locki. Áno presne ako ten z komiksov od Marvela! Bol z Islandu a spomínam ho, pretože nám naozaj zlepšil náladu. Dobre sa s ním rozprávalo a zobral nás na benzínku na diaľnici (tie sú najlepšie), niekde blízko k Horsens. To je už v podstate na polceste! Cestu sme si užili. Nie som si ale celkom istá, či aj on. Keď som totiž napísala, že sa s ním dobre rozprávalo, myslela som to skôr tak, že bol ochotný nás celú cestu počúvať. Tento krát sme tie “divné“ boli asi my. Asi mu ľudia bežne neradia pomenovať svojho syna Thor. Až toho syna mať bude.

Boli sme na pomerne strategickom mieste. To znamená, čas na pauzu. A nikdy nie je lepší čas na čokoládu, ako v noci a niekde uprostred dánskej diaľnice.

Bola som si takmer istá, že odtiaľto stopnú niečo priamo do Koldingu. Pre mňa to znamenalo, že som nadnes dosiahla svoju destináciu. Asi sa tu bude dokonca lepšie spať ako niekde na železničnej stanici.

Prvý pokus nám nevyšiel. Pán to mal síce namierené do Hannoveru, čo znamená cez Kolding a dokonca bol ochotný ich odviezť, niekto mu však na poslednú chvíľu zmenil plány a tak odchádza opačným smerom, naspäť na sever. Nevadí. Asi polhodinu na to Slávka zohnala kamionistu. Niečo z nej bude. Má to ale háčik. Cestou musí ísť zobrať dáky náklad.

“Môže to trvať aj zo dve hodiny. Potom ale idem vaším smerom.”

Rozhodli sa, že idú aj tak.

Druhý krát v tento deň kývam odchádzajúcemu autu. Dúfam, že aj posledný krát, aspoň na pár týždňov. Zajtra musím ísť svojou cestou. Ešte stále musím stihnúť to lietadlo z Aarhusu.

Príbehy so šťastným koncom sú nudné, viem. Ale aj tak som rada, že tomuto ten šťastný koniec môžem napísať. Viete, som jeho súčasťou. Každý je radšej, keď jeho príbehy končia šťastne. Dokonca aj keď to zabije všetku dramatickosť.  

Takže. Okolo 3 v noci mi Slávka zavolala, že dorazili, živé a zdravé. Kamionista nešiel síce až do Koldingu, no oni to zvládli a ja som na ne naozaj hrdá. Ja som sa celkom dobre vyspala a na druhý deň som stihla lietadlo. A hlavne, udalosti tejto noci, i keď dosť rušné neznamenali koniec stopovaniu. Verím, že ani pre jednu z nás.

Tak teda vitajte stopárky. Vitajte na ceste! 

AMERICKÝ SEN V BERLÍNE

Pamätá si niekto ešte otázky na maturitu z angličtiny? Teda konkrétne túto?

-Aký je rozdiel medzi životom v meste a životom na dedine? -

Vždy som to bola ja, kto ju musel zodpovedať. Možno pre to, že sa učiteľke páčila dedina v ktorej som vyrastala. (Nedávno sa tam dokonca nasťahovala)

A teraz zhodou náhod a ciest blúdiac po Berlíne, zamýšľam sa nad ňou znova.

Milá pani učiteľka, rozdiel je tam obrovský. Dodnes som sa nerozhodla, či mám veľké mestá rada.

V Berlíne som už bola. Asi pred rokom. Veľa sa tu toho nezmenilo, ak áno, minimálne som si to nevšimla. Počas mojej prvej návštevy som si stihla pozrieť v podstate všetko, čo za pozretie stojí, teda aspoň zoznam na internete to tvrdí. Tento krát sa iba prechádzam. Neznámimi uličkami, nevediac kam, v snahe pochopiť Berlín.

Malé námestie pred Berlínskou katedrálou. Vždy sa tam niečo deje. Dnes tam hrali dvaja pouliční umelci, mladý muž a žena. A on fakt pekne spieval. Tak som sa šla spýtať odkiaľ sú.

"Z Izraela."

"Čo robíte v Berlíne?"

"Hudbu."

Aké jednoduché. Vážne im však prajem aby im to vyšlo. Zlepšili mi večer. Počúvalo sa ich dobre, sediac na trávniku, pozorujúch prichádzajúcu noc a svetlá katedrály. Pred odchodom som si ešte vypýtala kontakt. Aby som na nich nezabudla. A tiež ma trochu zaujímalo, čo s nimi bude ďalej. Čo Berlín povie na tento ich plán.

V skutočnosti je tu takých ako oni veľa. Ľudia sem prichádzajú za lepším životom. Aby v metropole Nemecka, žili svoj Americký sen. Prichádzajú z rôznych kútov sveta s túžbou stať sa slávnymi v meste, ktorého najväčšia výhoda spočíva paradoxne v jeho anonymite.

Kráčam za slečnou s ružovými vlasmi, v špinavej mikine a roztrhaných rifliach. Som z dediny. Z miesta, kde sa vám výstrednosti len tak neprepečú. Môžete to skúsiť, no hrozí vám, že si vás na parádu vezme nejaká dobrosrdečná teta suseda a expresne z vás spraví opäť človeka. Len si robím srandu, v skutočnosti sú všetky veľmi príjemné a neškodné. Určite by ste ale boli ešte dlho top-témou na rozhovory pri káve. 

Tu v Berlíne to nikoho skutočne netrápi. To sa mi páči, človek tu má svoju slobodu. Napokon, sloboda je to, čo ma sem priviedlo.

No sme ešte schopní rozoznať hranicu, kde sa sloboda prelína do ignorancie? Koľko anonymity vlastne chceme ?

Tu sa nikto do nikoho (a o nikoho) nestará. Tu v Berlíne nikoho skutočne netrápi, kto je ten človek spiaci na chodníku, zatiaľ čo sa jeho veci sušia na šnúre natiahnutej medzi dopravnými značkami.

Tu v Berlíne nikoho skutočne netrápi, koho to policajti práve zatkli na stanici Alexanderplatz a za čo.

Tu v Berlíne nikoho skutočne nezaujíma nič, okrem jeho vlastného života a cesty.

Toto mesto je ako križovatka.

Stretávajú sa na nej životy, ľudia prechádzajú popri sebe, každý svojím smerom, každý čakajúc na zelenú. Na svetlo signalizujúce voľný priechod za ich Americkým snom. Smutné ale je, že veľa z nich sa navždy zasekne na červenej.