ČO ZAŽIJE LEN STOPÁR

Niečo také ako neriešiteľná situácia neexistuje. Niektoré sú ťažšie zvládnuteľné ako iné, to priznávam, no pri istej dávke úsilia a štipke fantázie ide všetko. Čím dlhšie som na ceste, tým menej vecí sa mi zdá neriešiteľných. Prídu mi už skrátka normálne. Tak napríklad také nocovanie na benzínke. Kedysi to bolo obrovské dobrodružstvo. Taktiež som si jednoducho zvykla na fakt, že ľudia sú rôzni a občas pekne divní a ty sa niekedy zdáš divný im. No a napokon, prestala som bojovať aj s tým nepríjemným pocitom dezorientácie a zúfalstva, ktorý vás občas zaplaví keď na takúto neriešiteľne vyzerajúcu situáciu narazíte. Netvrdím, že už nepanikárim keď niečo nejde podľa môjho plánu. Len som si na ten pocit zvykla. 

Ako sa hovorí, z najhorších nápadov a najbizardnejších situácií sú nakoniec najlepšie príbehy. Škoda, že dopredu nikdy nevieme kedy bude konečne to “nakoniec”.

Ten deň sme sa rozhodli spraviť si výlet do Aarhusu. Ja pre to, že som odtiaľ mala na druhý deň letieť, no a Meya so Slávkou len tak. Vyskúšať si aké je to byť stopárom. Oni dve sú za každú srandu. Slnko svietilo, Aarhus nebol vôbec ďaleko a celý tento výlet sa zdal byť perfektným nápadom. Napokon, plán bol dobrý. Ale ako to už s plánmi chodí (aspoň s tými mojimi), nie vždy fungujú.

Bolo milé stráviť ešte chvíľu v ich spoločnosti, pred tým, než sa zase sama niekam poberiem. Čakala ma noc v Aarhuse a popravde nebola som si celkom istá, ako ju chcem stráviť. Ukázalo sa, že spomínané letisko je tak hodinu jazdy za mestom a nič v celom Aarhuse nie je otvorené 24 hodín, okrem vlakovej stanice. Musím priznať, naozaj som sa začínala cítiť trochu osamelo a beznádejne. A tiež som sa začínala nudiť. Možno by som mohla zavolať Slávke a skontrolovať, ako sú na tom s cestou naspäť.  Nezodvihla to. Predo mnou bola jedna z tých nekonečne dlhých, nudných a prebdených nocí.

Zazvonil telefón. To budú ony. Predpokladala som, že mi chcú oznámiť, že už dorazili domov.

“ Aká bola cesta? “

“Sme v Aarhuse.”

Ok, to nie je možné. Ja som v Aarhuse. Asi dve hodiny dozadu som ich bola odprevadiť na výpadovku. Videla som odchádzať ich auto.

“ Ešte ste v aute ? “ skúsila som najpravdepodobnejšiu možnosť.

“ Nie Marta. Sme v Aarhuse. Stopli sme fakt divného chlapíka a až doteraz nás vozil po meste."

To bolo asi všetko čo som naozaj pochopila z toho, čo sa mi snažila povedať. Bolo jej dosť zle rozumieť. Myslím, že sa smiala. Alebo plakala ? Dúfam že to bol smiech. Nech sa stalo čokoľvek, zjavne bola stále v šoku.

“Práve sme prišli na vlakovú stanicu.”

“Tiež som tam. Kde presne ste ? “

Odpovede som sa už nedočkala, pretože presne v tom momente vleteli do miestnosti a vrhli sa na mňa. Také objatie vždy poteší a samozrejme som bola rada, že ich znova vidím. Až na to, že bolo asi 10 hodín večer, vonku tma, vlak stál viac ako si ktorákoľvek z nás mohla dovoliť a oni mali byť zajtra v škole v Koldingu.

Ten bláznivý chlapík bol dobrý človek ktorý chcel len pomôcť. Rozhodne nie nebezpečný. Aspoň tak sa im predstavil. Nanešťastie však nehovoril žiadnym z jazykov, ktorý by tie dve ovládali a verte mi, ich jazykový fond je naozaj bohatý.  

Naozaj ich chcel odviezť do Koldingu. Na to by si ale musel vymeniť auto a od druhého akosi nemal kľúče. Stáva sa. Rozhodol sa to teda napraviť po svojom. Pozvanie na pizzu odmietli a tak ich aspoň povozil po meste, ukázal im svoju prácu a všetky zákutia a ulice Aarhusu.

“On v podstate nebol nebezpečný. Bol len iný. Trochu čudný. “ Meya vyzerá byť tá kľudnejšia. Aj na nej už ale vidieť únavu.

“Prečo ste mu nepovedali nech vás vyloží? Neboli by ste von z mesta, ale aspoň by ste neprišli o dve hodiny.

“Marta po každej vete! Po každej vete som doňho hučala nech nás vyloží.” 

Pri pohľade na mierne nahnevanú Slávku o tom rozhodne nepochybujem. Myslím, že to stále celkom nerozdýchala. Celkom ju chápem. Majú tak 50% šancu dostať sa naspäť ešte dnes v noci. Teda ak sa na to pozeráme ako optimisti…. No a Slávka teraz veľký optimista nebola.

“Dostanem vás naspäť!”

Dostanem?  Stopovať v noci je veľmi hlúpy nápad. Nedá sa to. Teda minimálne sa nedá chytiť niečo len tak pri ceste. Nikto vás neuvidí a keby náhodou, nemyslite si, že zastane. Jediná možnosť bola nájsť benzínku. Už som tak pár krát stopovala. Ide to. Pokiaľ tam niekto o tejto hodine bude.

Nie je tak jednoduché nájsť veľkú benzínku, na ceste ktorá vedie vaším smerom a je otvorená 24 hodín denne. Nie je tak jednoduché nájsť správny smer. Ale našli sme. (s menšou pomocou)

Volal sa Locki. Áno presne ako ten z komiksov od Marvela! Bol z Islandu a spomínam ho, pretože nám naozaj zlepšil náladu. Dobre sa s ním rozprávalo a zobral nás na benzínku na diaľnici (tie sú najlepšie), niekde blízko k Horsens. To je už v podstate na polceste! Cestu sme si užili. Nie som si ale celkom istá, či aj on. Keď som totiž napísala, že sa s ním dobre rozprávalo, myslela som to skôr tak, že bol ochotný nás celú cestu počúvať. Tento krát sme tie “divné“ boli asi my. Asi mu ľudia bežne neradia pomenovať svojho syna Thor. Až toho syna mať bude.

Boli sme na pomerne strategickom mieste. To znamená, čas na pauzu. A nikdy nie je lepší čas na čokoládu, ako v noci a niekde uprostred dánskej diaľnice.

Bola som si takmer istá, že odtiaľto stopnú niečo priamo do Koldingu. Pre mňa to znamenalo, že som nadnes dosiahla svoju destináciu. Asi sa tu bude dokonca lepšie spať ako niekde na železničnej stanici.

Prvý pokus nám nevyšiel. Pán to mal síce namierené do Hannoveru, čo znamená cez Kolding a dokonca bol ochotný ich odviezť, niekto mu však na poslednú chvíľu zmenil plány a tak odchádza opačným smerom, naspäť na sever. Nevadí. Asi polhodinu na to Slávka zohnala kamionistu. Niečo z nej bude. Má to ale háčik. Cestou musí ísť zobrať dáky náklad.

“Môže to trvať aj zo dve hodiny. Potom ale idem vaším smerom.”

Rozhodli sa, že idú aj tak.

Druhý krát v tento deň kývam odchádzajúcemu autu. Dúfam, že aj posledný krát, aspoň na pár týždňov. Zajtra musím ísť svojou cestou. Ešte stále musím stihnúť to lietadlo z Aarhusu.

Príbehy so šťastným koncom sú nudné, viem. Ale aj tak som rada, že tomuto ten šťastný koniec môžem napísať. Viete, som jeho súčasťou. Každý je radšej, keď jeho príbehy končia šťastne. Dokonca aj keď to zabije všetku dramatickosť.  

Takže. Okolo 3 v noci mi Slávka zavolala, že dorazili, živé a zdravé. Kamionista nešiel síce až do Koldingu, no oni to zvládli a ja som na ne naozaj hrdá. Ja som sa celkom dobre vyspala a na druhý deň som stihla lietadlo. A hlavne, udalosti tejto noci, i keď dosť rušné neznamenali koniec stopovaniu. Verím, že ani pre jednu z nás.

Tak teda vitajte stopárky. Vitajte na ceste!