sobota 3. septembra 2016

O ĽUĎOCH ČO VYHRALI ŽIVOT

"Klara máme návštevu. Ideš sa pozrieť ?" 
spoza vysokej železnej brány vykukne malá hlávka. Najprv pomaly, opatrne, no po chvíli si ma už dievčatko zvedavo obzerá.

"Ahoj, ja som Marta."

"Chceš vidieť moje mačiatko?"

"Jasné. Ako sa volá ?"

"Minky." - ťahá ma za ruku niekam, kde sa asi spomínané zvieratko ukrýva. To by sme mali, ešte manželka.


Pri malom oranžovom domčeku stojí karavan. Starý, nemyslím si, že ešte funguje na niečo iné ako skladovanie harabúrd, no dvere sú otvorené.

"Liana si tam ? " -kričí smerom ku karavanu môj nový kamarát, 56 ročný holanďan René. Spoznávam teda aj jeho manželku. Je to naozaj krásna žena. Ťažko uveriť, že má viac ako 30, je útla a z očí jej svieti nevyčerpateľná energia. To, že jej muž  práve dovliekol domov nejakú cudziu stopárku, berie tak pokojne, ako keby to u nich bolo na dennom poriadku. Nasledujem ju do domu a popri tom sa snažím odpovedať na všetky zvedavé otázky 7 ročného dievčatka, ešte stále pobehujúceho okolo mňa.

"Normálne taká urečnená nebýva."

Neviem, čím som si malú tak rýchlo získala, no po chvíli už poznám nie len jej mačiatko, ale aj tajný vchod do lesa, čarovný pohár ktorý tam našla a na zápästiach mám kopu farebných náramkov. Po tom, ako do jej zbierky kamienkov pridávam červený z Dánskeho Grenenu, som (minimálne Klarou) oficiálne prijatá do rodiny.

O chvíľu so všetkými troma pijem kávu uvarenú v ozajstnej džezve s ryžovým mliekom. Sedíme pri stolíku uprostred izby, ktorá je myslím obyvačkou, v maličkom domčeku, ktorý bol kedysi záhradný a rozprávame sa o Thajsku, Holandsku, ich živote a ešte o slepej mačke Mushi, ktorá je tiež členom rodiny.

Káva je chutná a voňavá.
...ľudská fantázia je v niektorých momentoch úplne ničím v porovnaní s tým, čo vymyslí život.


 René a Liane v Thajsku - ich obľúbená fotka (tam sa spoznali)

Tento deň začal úplne nepodarene a presne tak aj pokračoval. V podstate už od 01:00 kedy vo Flensburgu zatvorili McDonnalds. Ten bol mojím posledným zdrojom kávy, véciek, elektriny a wifi. A okrem toho vonku je o takom čase celkom tma a kosa. Jediná otvorená budova je teda železničná stanica. Škoda, že okrem mňa malo tento nápad aj 6 ďalších bezdomovcov.

Nebuď rozmaznaná, teraz si aj ty bezdomovec, vravím si a snažím sa zaspať na lavičke, úplne položená na ruksaku, aby si ho náhodou niekto nepožičal. Nejde to. Jeden chlapík sa ma snaží spovedať, hlboko presvedčený, že som ušla z domu alebo tak nejak no a ďalší strašne chrápe. Keď konečne zaspím prichádzajú policajti aby nám skontrolovali občianske preukazy. Dochádza mi trpezlivosť a o 5 ráno sa prechádzam po meste. Stopovať sa ešte nedá, je tma.

Do Hamburgu som sa dostala rýchlo a tak v domnení, že to tak hladko pôjde naďalej stopujem na Berlín. Slnko je ešte len niekde na polceste.

Nie, tak hladko to nepôjde. Podarilo sa mi zaseknúť niekde medzi Hannoverom a Berlínom,stratila som smer. Spravila som chybu. Nechala som sa odviezť mimo diaľnice. Takže spoznávam miestne mestečká a cesty, hodinu, dve, zrazu sú 4 poobede. Neviem kde som, je jasné, že to do Berlína nestíham a keby aj, ja idem predsa až do Poľska. Chce sa mi plakať, možno len pre to, že som vážne unavená.

"Do Berlína nejdem."

"Aha dobre."

"Hannover."

To je naopak. Tam som už dnes bola. Ale je to veľké mesto.

"Idem. Hannover môže byť."

A tak zrazu sedím v aute s vlečkou. Pán vezie biopotraviny. Má za úlohu ich potozvážať po depách v Hannoveri. Mlieko, domáce jogurty, syr, zeleninu a chleba.
Vysvetľujem mu, že sa musím dostať do Berlína.

"To už do večera nestíhaš, ale môžeš to skúsiť. " skonštatuje a ďalej mi rozpráva o dôležitosti biojedla a o chémii. 


"Nechoď do Berlína, toto porozvážam a môžeš ísť k nám. Ráno o siedmej idem kúsok tvojím smerom, vezmem ťa. Potom to možno do večera odstopuješ až do Poľska. "

Nie som si istá či je to dobrý nápad.

Jedno z diep je škola. Chodí do nej aj jeho dcéra. Učia sa tam v prírode, každé dieťa na niečo hrá, majú kúpalisko a jedia biopotraviny. Taká alternatívna škola. Pomáham Renému vykladať tovar, nosím bedničky so zemiakmi. Veľa rozpráva, dokonca viac než ja, no dobre sa ho počúva, celkom sa vyzná. Po druhej zastávke už viem čo mám robiť a tak nám to ide celkom rýchlo. Baví ma to. Aj som zabudla že som unavená. 


René takto pracuje len pár rokov. Pred tým bol inžinier a mal 7 drahých áut a veľký dom.

"Nechal som si len jedno, červené Ferrari, je ich len 14 na svete. Špeciálna edícia.
Dom som predal, teraz žijem s priateľkou a jej dcérou v maličkom domčeku. Spíme všetci v jednej izbe. Ale bude sa ti páčiť."

Už neprotestujem, ďalej sa dnes aj tak nedostanem. Celkom som zvedavá.
Že však uprostred Hannoveru existuje lesík a v ňom záhradný domček patriaci eko-bio rodinke som naozaj nečakala.

Žijú si po svojom. S minimom peňazí, umelecky a zdravo. A karavan ktorý som najskôr mylne označila za sklad harabúrd je ich malé potravinové depo. Posledné, ktoré René naplní pred tým než skončí v práci.

Čaká ma zdravá večera, sprcha a tiež lekcia hrania na elektrickej gitare. V tomto dome sa človek nemôže cítiť zle, vzduch je nebitý energiou a šťastím ktoré všetci traja produkujú. Raz kamarátka povedala, že najdôležitejšie je vyhrať život. Myslím, že takto nejak to potom vyzerá.


S novou energiou, vedomosťami, plným žalúdkom a desiatou na cestu vyrážam ďalšie ráno smer Poľsko, s dúfaním, že raz život vyhrám aj ja.
A možno som už na polceste.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára