pondelok 19. septembra 2016

NA HRANICI ČASU V GREENWICH- POZOR prudko filozofický príspevok!


Greenwich je v Anglicku. Je to časť  Londýna. V blízkosti Londýna sa teraz nachádzam a zrejme ešte nejakú tú dobu budem. Objavujem zaujímavé miesta a mestá v okolí. O tomto konkrétnom by som vám chcela niečo napísať.



Keď som bola malá, bála som sa času. Asi som bola dosť divné decko, ja viem. Tie normálne sa väčšinou boja pavúkov, hadov a strašidiel pod posteľou. Mala som viac zvláštnych fóbií, no  k tým sa teraz radšej priznávať nebudem. 

Dodnes sa pamätám ako som sedela v kuchyni a pozorovala magnetky na chladničke v snahe zamraziť ten moment. Zrazu moju pozornosť upútalo niečo iné a ja som odvrátila hlavu. Zaplavili ma panika a úzkosť, spustil sa plač. Moja malá hlávka dospela k záveru, že ten moment, kedy som sa pozerala na magnetky a ktorý som sa tak úpenlivo snažila udržať je preč a ja ho nikdy nevrátim. Môžem sa tam zapozerať znova, ale to už nebude to isté! Nebude to ten istý čas. Tá istá chvíľka.

Vážne netuším ako sa takéto myšlienky ocitli v mozgu 7-ročného dievčatka.  Pekne desivé dieťa. Keby som to nebola ja, bojím sa ho. Našťastie, moja mamina mala vždy pochopenie pre všetky divnosti svojej ratolesti (a má ho dodnes) a myslím, že to brala celkom športovo, keď ma tam našla revať od bezmocnej snahy zastaviť čas. A mnohokrát potom, keď som si jeho plynutie uvedomila, hlavne pri odpočítavaní dní do konca prázdnin.


Greenwich je miesto, ktorým prechádza nultý poludník. Miesto, kde sa stretávajú dve časové pásma, kde hodinky tikajú o niečo presnejšie a kde sa schádzajú hromady turistov aby si spravili legendárnu fotku, s každou nohou na jednej strane časovej hranice. 


Tá čiara má čosi do seba, ani ja som neodolala. 


Čo je však na tomto mieste naozaj zaujímavé je múzeum času. Čas v ňom nenájdete, to je dúfam každému jasné. V tomto múzeu sú uchované pokusy ľudí čas pochopiť, zmerať a použiť. Musím povedať, že celkom úspešné. 


Čas je skôr meradlo ako rozmer. Pomôcka, ktorú si vytvorili ľudia aby merali vzdialenosti, pohyb a prírodné kolobehy. Aby mohli pohyb hviezd zakresliť do tabuľky a nájsť polohu na mori. Ako som sa tu totiž dozvedela, ak sa niekedy stratím uprostred oceánu, jediné čo musím spraviť je zistiť presný čas. Pri troche šikovnosti by ste to mali zvládnuť pomocou polohy slnka a tak (to ešte docvičím). Keď viete koľko je hodín tam kde ste a aký je svetový čas, viete z toho vypočítať na ktorom poludníku sa práve nachádzate. Celkom užitočné. Veď čo ak sa vám počas plavby náhodou pokazí smartfón?


Času sa už nebojím. Nikdy ma však neprestal fascinovať. 



Čas je podmienkou pohybu, miera všetkého podľa zásady “predtým” a “potom” Je všade tam, kde existuje skôr a neskôr. Riadi sa podľa pohybu planét a vesmíru. Tak ako sa priestor viaže na skutočné bytie vecí, tak sa čas viaže na ich pohyb. 

Táto múdrosť nie je z mojej hlavy. To povedal Aristoteles. Nechápete? 

Je to jednoduché. Vesmír je v pohybe. Všetky planéty sa pohybujú. V dôsledku toho slnko raz zapadne. Preto máme deň, noc, minulosť a prítomnosť. Tento pohyb sme sa naučili merať a ako meradlo sme použili čas. Pomenovali sme moment v ktorom slnko zapadne, dali sme mu číslo v podobe hodiny. Ten strašiak z detstva teda nebol čas. Ten za nič nemôže.  Nenávratnosť času totiž spočíva v jednostrannosti pohybu. Ten je na vine. Pretože vesmír nevie cúvať.


Sú miesta, na ktorých sa nad takýmito vecami jednoducho začnete zamýšľať. Napríklad Greenwich. Odporúčam navštíviť, naozaj má svoje čaro.  Galérie a múzeá bývajú občas nudné, no verte mi, toto nie je ani trochu. Pohltí vás natoľko, že kým sa učíte o meraní času, zabudnete, že plynie. A zrazu akýsi ujo zahlási že zatvárajú.  Škoda. 


Na záver teda ešte jedna zaujímavosť. Viete prečo je nultý poludník práve v Greenwich ? Pretože si tam Sir George Airy postavil v roku 1851 observatórium a začal odtiaľ merať. Mohlo to byť vlastne kdekoľvek.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára