“Cestujete pracovne alebo na
dovolenku?”
“Pracovne.” Odpovedala som pýtajúcemu sa pánovi po chvíľkovom uvažovaní.
„Ste fotografka?“
„Nie.“ Usmiala som sa na foťák ležiaci mi na kolenách.
„Nie som fotografka.“
Po krátkom rozhovore
s pánom z lietadla som sa asi prvý krát vážne zamyslela nad dôvodom
mojej cesty do Atén. Nenazvala by som to „business“, ale dovolenka to tiež
nebola. Letela som ako dobrovoľník na meeting partnerov projektu I’mappy.
Vysvetlím vám v skratke
čo to je. Ide o projekt 6 partnerov z Grécka, Turecka, Sardínie,
Litvy a Slovenska, ktorí spolupracujú na vytvorení mapy a aplikácie
pre utečencov. Slovenským partnerom je ADEL Slovakia a práve cez ADEL som
sa do Grécka dostala ja. Popis projektu znie asi takto:
I’mappy je integračná mapa,
obzvlášť pre mladých utečencov, ktorí nemajú prístup k sociálnym
a základným informáciám o azyle v krajine alebo nemajú rodičov
či rodinu. I’mappy pripne na mapu organizácie pracujúce s mladými ľuďmi, ktoré
ponúkajú tieto informácie, prípadne lekcie jazyka používaného v danej
krajine.
Chcete o projekte vedieť
viac? – (pripravujem podrobnejší článok ;) )
No a tí, ktorých zaujíma
priebeh tripu, pokračujte v čítaní.
Priletela som okolo 20:00
svojho času. To znamená 21:00 toho Gréckeho. Keď k tomu pripočítam čas
strávený dostávaním sa z letiska, bolo už naozaj dosť neskoro. Cez to
všetko som vo vstupnej hale hotela Zafolia stretla už naštartované baby z ADEL.
Ten večer som sa zoznámila
s členkami ostatných organizácií a tiež zistila, že
v Grécku sa žije v noci a vstáva na obed.
Druhý deň sa niesol naozaj
v pracovnom duchu. Viete ako bolí hlava po 9 hodinovom meetingu? Obzvlášť
ak trpíte občasnou premotivovanosťou? Veľmi! Ale bazén na streche hotela
a sladký oranžový drink to napraviť dokážu. A ten výhľad tiež stál za
to.
A keďže sme v Grécku, deň ešte vlastne iba začínal.
Ak máte radi morské plody,
dovolím si teraz spraviť reklamu jednej reštaurácii. Nachádza sa
v blízkosti prístavu Piraeus. Jej logo tvorí loď a nápis
ΥΠΕΡΩΚΕΑΝΕΙΟN. Nič vám to nehovorí ? Nevadí ani mne. Jedna z Grékyň mi to
preložila ako „veľmi veľká loď“ a prekladač ako „superior“. Ide
o typickú Grécku tavernu. Nájdete tu obrovský výber morského jedla. My sme
samozrejme vyskúšali všetko. Som síce milovník kreviet, ale na takú chobotnicu
odborník asi nie som. Že chutila presne tak ako má, som usúdila zo slastného
výrazu oboch Grékyň pri každom ďalšom chode.
Počas našej návštevy sme mali
navštíviť 3 centrá pracujúce s utečencami. 2 z nich našu návštevu
zrušili, nakoľko sa práve topili v práci s množstvom ľudí.
V utorok ráno sme sa teda vybrali do toho posledného. Privítala nás mladá
žena menom Ariana. Bola vysoká, chudá a na ľavom uchu mala 4 zlaté kruhové
náušnice.
„V našom ubytovaní sú
žiadatelia o azyl, ktorí ešte nedostali status utečenca. V tomto
zariadení sa snažíme ľuďom pomôcť zaradiť sa, začať pracovať, prípadne dostať
povolenie odísť do ďalšej krajiny. Ak totiž takýto človek nepodá žiadosť do 3
mesiacov, navždy sa zasekne v Grécku.“
Uvažovala som, prečo by niekto
nechcel ostať v Grécku. Je tu tak teplo.
„V grécku nemáme peniaze.
Momentálne sme platení z Európskej únie. To nie je najlepšie miesto, kde
živiť rodinu.“
Áno, to dáva zmysel.
„Väčšinou odchádzajú najprv
ženy s malými deťmi. Často pešo. Ženy s deťmi sa skôr dostanú cez
hranice. Potom posielajú žiadosti, aby za nimi mohol prísť manžel a tie
staršie deti. Máme rodiny, ktoré sa od nás len tak zodvihli a šli.
Stále nám posielajú fotky z miest kde teraz žijú.“
Ariana rozprávala o tom
kde všade sú v Grécku ubytovaní utečenci, ako fungujú rôzne žiadosti
a postupy, ale napríklad aj o tom, ako prebieha bežný deň
v takomto centre.
„Najviac sa sťažujú, že si
nemôžu variť. Jedlo dostávajú v jedálni. Keď to nie je červené nezdá sa im
to, tak do všetkého pridávame papriku.“
Nemohla som si pomôcť ale
znelo to ako väzenie. Hlavne zmienka o zamykaní vrátnice po večierke.
Vedela som, že si to uvedomuje aj Ariana a že to inak nejde.
Počas toho ako nám Ariana
odpovedala na otázky, do haly za nás sa nahrnulo zopár tichých pozorovateľov.
Spoza okna v stene sledovali návštevu. Dievčatko v žltom tričku sa
odvážilo najbližšie. Po anglicky veľmi nevedela, ale pokus komunikovať
s nami bol evidentný. Čierne kučery jej odstávali na všetky strany
a z jej hravých tmavých očí bolo zjavné, že si ešte neuvedomuje
žiadny rozdiel medzi sebou a nami. To dievčatko ešte nevedelo, že má
nejaký status, alebo že sú ľudia, ktorí rozhodujú o tom čo môže alebo
nemôže. Momentálne mohla skúšať, kam až môže nakuknúť kým ju niekto zavolá
naspäť.
***
Ostáva mi posledné popoludnie
v Grécku. Za necelé 3 dni si Atény rozhodne nepozriete, no vážne som sa
snažila.
Grécke trhy
Tzystarakis mosque
Dvaja veľmi milí muzikanti
Ruské dievča brigádujúce v jednom z obchodíkov so suvenírmi.
Plaka
Po niekoľko hodinovej prechádzke som si uvedomila, že nie je možné stihnúť to všetko. Dala som sa teda stiahnuť mojej kolegyni Lucke, dvom babám z Turecka a našej Gréckej sprievodkyni Joanne. Tá nám na mapu zakreslila najlepšie bary v oblasti, ktorá je pre turistov tajomstvom. Ak náhodou zavítate v blízkej dobe do Atén, odporúčam The Clumsies, Baba au rum, 7 Jokers alebo skúste niektoré z tých, čo sme my nestihli. Napríklad Drunk Sinatra, La Pairidaeza alebo Booze Cooperativa ;)
Baba au rum
The Clumsies
7 jokers
