piatok 9. júna 2017

TURCI SÚ KAMARÁTI


5.6. bol v Nemecku nejaký sviatok. Pfingsmontag. Google mi neskôr prezradil, že ide o pondelok Ducha Svätého. Každopádne, pre mňa to znamenalo deň bez kamiónov. Tie totiž mali mať voľno. Alebo že by nie?

Jeden kamión bol naštartovaný a okolo neho pobehoval chlapík, dosť pravdepodobne šofér. Bolo 8 hodín ráno a na Berlínskom okruhu bolo dosť mŕtvo. Minimálne za pokus to stálo.

„Idete niekam ešte dnes?“ položila som kontrolnú otázku v nemčine.
„Heute. Heute.“ Pritakal a zopakoval slovo dnes. Bolo jasné, že tomu jedinému z celej vety rozumel.
„Idete smerom na Hamburg?“ skúsila som teda po anglicky.
„Hamburg. Hamburg.“ Anglicky teda tiež nerozumel. Minimálne som už ale vedela, že ide do Hamburgu a ešte dnes. Pomocou posunkov a s vypätím všetkých svojich jazykových schopností som sa s ním dohodla, že ma zvezie.
„Turkey.“ Oznámil mi, keď videl, že sa z jeho ŠPZtky snažím zistiť skadiaľ je.
„Ja som zo Slovenska.“
„Slovakia, ja! Idem Slovakia. Hamburg nakladanie, zajtra späť Berlín, Česká republika, Slovakia, Hungaria, Romenia a Turkey. Ty na Slovakia?“
„Nie nie. Ja s vami idem len do toho Hamburgu.“
„Ok Hamburg.“ Usmial sa a vybral sa smerom k svojim hrncom. Evidentne si niečo varil. Rozhodla som sa teda počkať obďaleč.


Na boku kamióna je taká vyklápacia plošinka. Slúži ako stôl. Za ňou je ukrytý úložný priestor s potravinami, horákom a podobne. Ujo Turek sedel na stolčeku pred plošinou a varil polievku a čaj. Zrazu vedľa seba rozložil noviny, sadol si na ne a pozval ma prisadnúť si na stolček. Odmietla som, tak po mňa prišiel osobne.

Do taniera s polievkou pridal ešte jednu lyžicu a chcel, aby som ochutnala.
„Ja som už jedla, neprosím si.“ Myslela som si, že je to použiteľný argument.
Buď mu ale nerozumel, alebo rozumieť nechcel.
„Turkish. Turkish.“ Opakoval a mával mi pred nosom lyžicou.
O chvíľu som už mala v ruke aj chlieb, samozrejme Turkish.
Záhadná polievka bola trochu pikantná a veľmi dobrá, jej zloženie sa mi však zistiť nepodarilo. Na všetky otázky mi len s úsmevom odpovedal „JA!“
Začala som teda jednoduchšie.

„Marta.“ Ukázala som na seba.
„Vy?“
„Ayhan.“


„Môžem selfie ?“ spýtal sa po chvíli.
„Jasné.“ Aj ja som si pri tej príležitosti spravila pár fotiek.


Dojedli sme polievku. Ayhan dovaril čaj. Nezdalo sa, že mám na výber. Bol veľmi dobrý. Čierny, chutil presne ako ten čo mi raz dal piť Ahmed. Akurát som začínala mať pochybnosti, či naozaj vyrazí ešte dnes. Bolo už skoro 11.

„Familia, familia. Son. Príde sem. Son z Berlína. Niečo mu dať a ísť Hamburg.“

Jeho syn skutočne prišiel. Ayhan mu dal niekoľko krabíc čerešní, chvíľu sa rozprávali a potom sme sa skutočne začali chystať na odchod. Aj ja som dostala pár čerešní. Tie čo som už odmietla zjesť, mi vložil do tašky. Čerešňa sa povie po turecky kiras.



Ochutnávka pokračovala v aute. Najprv turecká minerálka, potom ešte nejaká limonáda. Po asi 5 minútach v aute som vážne potrebovala na WC. Už to iba vysvetliť Ayhanovi. Pochopil to naozaj na poslednú chvíľu.

Zvyšok cesty prebehol celkom hladko. Dozvedela som sa, že má 16 ročnú dcéru, (roky sme si písali prstom na papier) že býva v meste Antalia (najprv som si myslela, že je to meno jeho dcéry) a tiež som mu dala na výmenu slovenské horalky.


Vedeli ste, že sloboda chutí ako Turecká polievka, vyzerá ako diaľnica z Berlína a trochu páli ako slnko na ramenách?

Z Hamburgu ma potom viezol ešte ďalší Turek, jedna mladá Nemka a rodinka Jehovistov. Všetci boli super. Všetci sú kamoši.








nedeľa 27. novembra 2016

KEĎ JE CESTA CIEĽ, ALEBO AKO SA DÁ STRATIŤ CIEĽ PO CESTE


„Maja vysvetlíš mi, čo je na tom také vtipné?“

Miesto odpovede sa dostavil ďalší výbuch smiechu. Stáli sme na výjazde z Landsbergu, bola celkom zima, ja som sa pokúšala stopnúť niečo minimálne na diaľnicu A17 a Maja sa smiala. Na tom, že stopujeme. Myslela som, že ju to po chvíli prejde. Neprešlo. V podstate celý deň. Ale aby som nepredbiehala… Stáli sme na tej diaľnici s nápisom A17. Prečo to potrebujem zdôrazňovať?  A17 totižto nikde v blízkosti Landsbergu nie je. Oznámil nám to jeden pán, čo zastal. Tak sme to prepísali na B17 a pokračovali v stopovaní. Musím priznať, už to šlo oveľa lepšie. Díky ujo.

Dovoľte mi predstaviť vám moju spolu-stopárku. Volá sa Marianna, (tie dve n sú tam dôležité!) je ešte menšia ako ja, má dlhé hnedé vlasy, naozaj obrovské modré oči a je dosť mimo. Väčšinu času. Ale dá sa na to zvyknúť. Inak je milá a má schopnosť vyčarovať okolo seba domov.

Na ceste sú však tieto schopnosti rovnako nepoužiteľné, ako jej talent odpovedať na otázky polhodinu po ich splatnosti  a to spravidla „ALLES CLAR“ alebo „KEINE AHNUNG“, nezáležiac pri tom na ich znení. Tak som si povedala, že by som možno mala prevziať situáciu do vlastných rúk. Veľmi mi to nevyšlo. Nie že by sa stalo niečo zlé, nikoho neuniesli ani nič podobné, len sme cestou stratili cieľ.


„Môžeš prosím ťa vygoogliť čo znamená to DLG ????“

Nikdy pred tým som nepočula o meste s touto poznávacou značkou, ale už teraz ho nemám rada. Za pár minút to bude tretia hodina, čo stojíme pred nejakým kvetinárstvom a stopujeme do Donnaworthu, pretože nám to tak poradil nejaký pán. Nedarí sa nám. Všetku vinu teda hádžeme na vlastníkov vozidiel so značkou DLG, miesto nášho vytúženého DON. A ešte na troch, čo síce značku DON majú, ale nejdú domov. Vážne netuším, kde sa nachádzame ani ako ďaleko od cieľa sme. Dokonca ani to, či tadiaľto vedie cesta. Maja začína byť nervózna, ale stále sa smeje. To je asi dobré znamenie nie ?

Chceli sme sa dostať do Ansbachu. Nie je to až tak ďaleko, jediný problém je, že tam nevedie diaľnica priamo. Musíte sa prestopovať cez menšie mestečká a v takých je veľmi jednoduché na pol dňa sa zaseknúť. Okrem toho sme do cieľa mali doraziť minimálne o štvrtej poobede, inak celá misia stráca zmysel. Pod misiou rozumejte návšteva Majinho priateľa, ktorý sa v Ansbachu mal nachádzať len do spomínanej hodiny. Preteky s časom sme prehrali. Boli tri hodiny poobede a my sme boli miesto v Ansbachu v Alsbachu. Áno, toto bola moja chyba. Asi som nemala tak nadšene naskakovať do auta, keď mi pán oznámil, že cieľ je od nás 5 minút aj keď GPS trvala na hodine. Kto by si bol pomyslel, že existuje aj niečo ako ALsbach !?

“Ja som vedela, že to nevyjde. Mne nikdy nič nevyjde. Som zvyknutá na sklamania. Hovorila som ti, že nosím smolu!”

Hej a asi som zabudla spomenúť, že naša Maja trpí vážnymi zmenami nálad a vyžíva sa v depresiách. Keď na ňu niečo také príde, dosť ťažko sa s ňou komunikuje. Doma je to v pohode. Jednoducho ju necháte pobehovať po kuchyni so slúchatkami, snažíte sa jej uhýbať z cesty aby vás nezrazila a občas ju skontrolujete, či nespáchala nejakú blbosť. Zaseknutí v meste menom Donnauworth, o ktorého existencii ste donedávna ani nevedeli, je to trošku ťažšie. Mimochodom, z Alsbachu sa nám podarilo dostať sem. To je to DON o ktoré sme sa pred tým tak snažili. Škoda, že z Alsbachu je to krok späť k Landsbergu. Stopovať na ANsbach stratilo význam tak hodinu dozadu. Vraciame sa.

Sme na ceste. Pre mňa žiadny dôvod sťažovať sa.  Má to jediný háčik. Nie som sama. To znamená, že som zodpovedná za hyperaktívnu a momentálne dosť rozladenú Maju a za to, že sa dostaneme aspoň domov.


Kto by povedal, že ju ukľudní jazda v kamióne? Keď som videla, ako vyťahuje mobil a veľmi nenápadne si fotí výhľad z kabíny, vedela som, že je dobre. Kamionista išiel do Augsburgu. To je skoro doma. Medzičas bol dobrý.

“To musí byť táto cesta. Jednoducho poďme rovno a nájdeme lepšie miesto.”

“Dobre ako myslíš.”

Nie nebol to dobrý nápad. Mali sme ostať na benzínke kde nás nechal ten kamionista a i keď to bude trvať dlho, skúšať šťastie tam. Rozhodla som sa ale pre taktiku: Nechaj Maju nech si robí po svojom aspoň chvíľu, inak bude všetko tvoja vina. Asi je to trochu alibistické, ale ona by sa vážne neukľudnila keby sme na tej benzínke ostali, akokoľvek zbytočné bolo pobehovať po okolitých cestách. Tak sme začali pobehovať. Ja, Maja a naša nepochopená kamarátka GPS.

“To je Čech aha Čech !!!!”

Neviem čo mi v tej chvíli napadlo. Česko je iným smerom ako Landsberg. Aj tak poteší keď zbadáte v Augsburgu odparkovaný kamión s českou poznávacou značkou. Čech je skoro Slovák. To je kamarát. Rozbehli sme sa jeho smerom. Krok, dva, tri. Došlo nám že je to strašná kravina. Uvedomili sme si, že má otvorené okno a teda náš nájazd nie len videl, ale aj počul. Nasleduje záchvat smiechu. Zatiaľ neušiel. Po ukľudnení sa ho teda ideme aspoň opýtať na smer. Chudák, dúfam, že nebude mať traumu.

A viete kam sme išli potom? Naspať na tú benzínku na ktorej som chcela ostať. Odtiaľ sme niekoho stopli. Nie do až do Landsbergu, takže žiadna výhra. Hodil nás len na inú benzínku. Nie o veľa lepšiu. Tam sme stretli jedného pekného chalana. Dvoch, ak rátame aj toho za kasou. Od kedy sme zistili, že celý stopák nemal význam, bavíme sa obzeraním mužskej populácie na benzínkach. Zaujímavá činnosť. Keď som sa ho išla spýtať, či nejde smerom na diaľnicu, kde bola ďalšia benzínka, na ktorú sme sa potrebovali dostať (keď už kontrolujete benzínky tak dôkladne) odpovedal, že nie. Ešte tak 10 minút tam ale stál a pozeral na nás. Nejakým zázrakom ho neodplašili naše teraz už vážne záchvaty smiechu a ani to, že sme si celkom hlasno spievali a prišiel nám oznámiť, že nás tam predsa len hodí.  
Nepomohlo. Jediná dobrá správa je, že tam predávajú kávu s fakt perfektnou penou. 



Myslím, že je jedno v akom meste ste a na akom mieste stojíte, do Landsbergu odtiaľ určite nikto nejde. Tam nejde nikdy nikto.

“Kamže to idete?”

“Landsberg.”

“Nie tam nejdeme.”

Títo dvaja chalani nám už dva krát oznámili že idú niekde inde. To vyzeráme že sme to nepochopili na prvý krát ?!

“Ale do Landsbergu nikto nepôjde.”

Vďaka za radu kamarát. Na to som už prišla.

“Nechceš ísť nejak inak? Stopovanie je nebezpečné. A hlavne, je to zbytočné.“

Začínal mi liezť na nervy.

“To je v pohode, viem čo robím, neboj sa.”

Ešte počas odpovedania som sa začala nenápadne vzďaľovať.

“Landsberg…”

To si robíš srandu. Oni s tým autom prišli k nám. Ja som vážne pochopila, že tam nejdú na prvý krát !!!

“Ak nám hodíte 10 eur na benzín odvezieme vás tam.”

“Nie.”

Liezli mi na nervy, vedela som, že niečo stopnem a ... LIEZLI MI NA NERVY.

“Dobre.”

Maja čo to robíš?

“Mám 10 eur a je to 5 na každú veď to je v pohode. Ideme.”

Myslela som, že ju v tej chvíli pošlem domov balíkom. No to už chlapci tankovali a Maja sa hrabala v peňaženke. Samú ju ísť nenechám a vyzerala, že tu už dlhšie čakať nezvládne. OK. Vzdávam sa.

Neboli až tak otravní. Celkom sme sa porozprávali. A keď nás vyhodili pred klinikou v Landsbergu, aj zo mňa trochu opadli starosti. Až tam som si uvedomila, aká unavená som vlastne bola. Bol to len jeden deň. Nič náročné, nič, čo by som pred tým nezvládla.  Jediné, čo zjavne nezvládam je zodpovednosť za niekoho ďalšieho. Nie som zodpovedná ani sama za seba, toto je už príliš.

Je pekný pocit doraziť do cieľa. Je pekný pocit doraziť domov. No a keď cieľ cestou stratíte, návrat domov poteší ešte viac. Tak sme si spravili eggnog caffee a išli spať.  

sobota 22. októbra 2016

JEDEN DEŇ V MNÍCHOVE S CHARLIEM


Som zástancom teórie empirizmu. Verím, že aj keď je svet len jeden, každý z nás ho vidí trochu inak a jedinou cestou ako spoznať jeho skutočné farby,  je na chvíľu odložiť z hlavy obraz, ktorý nám namaľovalo naše okolie a skúsiť sa na svet pozrieť znova. Akoby sme o ňom pred tým nevedeli vôbec nič. Vieme vôbec ?

Väčšinou som to ja, kto sa objavuje na miestach vzdialených od tých, kde som bola včera a kto navštevuje kamarátov, starých či tých dosiaľ nepoznaných. Väčšinou som v mojich príspevkoch cestovateľom ja. Nakoľko však momentálne bývam od Mníchova iba 60km, asi sa tento krát  počítam skôr ako domáca. Zaujímavá zmena. A dobrý pocit, keď viete, že sa niekto trepe 8 hodín z Čiech do Mníchova aby vás navštívil.

„Přece tě tam nenechám samotnou s těmi divnými Němci.“

 Už som zažila kadečo, ale tomuto som naozaj až do poslednej chvíle neverila. Charlie naozaj prišiel. I keď trochu neskôr a tiež som ho musela najprv polhodinu hľadať.  
V Mníchove ešte ani jeden z nás nebol. Mala som zopár odporúčaných miest od vševediaceho Googlu a na kúsku papiera nakreslenú mapu. Kto však už niekedy so mnou skúsil cestovať vie, že to nie je celkom podľa turistických pravidiel, zoznamu ani mapy. Mám nedostatok orientačného zmyslu a okrem toho, keď sa hovorí, že ženy zvládajú dve veci naraz… no buď to neplatí o rozprávaní sa a dávaní pozor na cestu alebo mi táto schopnosť nefunguje. No a Charlie je na tom síce trochu lepšie ale navigátor z neho asi tiež nebude. Po tomto dni však Mníchov celkom slušne poznám.


Takže zopár odporúčaní: Deutsche Museum zatvárajú o piatej, takže stáť tam 17:10 je zbytočné, od rieky je pekný výhľad aj napriek zavretému múzeu, no a pre tých, čo nevedia nemecky -názov ktorý sa končí slovom 'platz' znamená, že ide o námestie. konkrétne Marienplatz a Odeonplatz stoja za návštevu!



„No jo tak já zapínám GPS.“  

Kamaráti sú aj od toho, aby nás učili trpezlivosti a sebaovládaniu.

Určite som sa tu už rozpisovala o výhodách sólo cestovania a nestáva sa často, že mám nejakého parťáka. Musím však priznať, napriek tomu, že cestovať s niekým znamená, že vám niekto občas mení smer cesty sprava doľava, kritizuje vaše ‘šípečky’ na mape a napomína vás keď prebehnete cez cestu na červenú, som rada, že Charlie prišiel. (nie že by som takto prebehovala bežne, nie som samovrah a väčšinou sa správam ako slušný občan... a tiež by sme to zvládli aj bez GPS len by to dlhšie trvalo !!! )

Potom som zistila, že mi okrem smeru cesty zmení aj pohľad na svet, zopár názorov a nejaké tie presvedčenia. Tak teda vďaka.


Tiež poznáte ten pocit, keď hľadáte McDonald´s viac kvôli Wi-Fi ako kvôli jedlu?  Prebehli sme celé mesto, aby sme ho našli a Charlie si tak mohol objednať lístok na autobus domov. Nevravím, že sme neboli aj hladní. A tiež je dosť dlho otvorený a to dokonca aj v južnom Nemecku, kde takmer všetko o ôsmej jednoducho zavrú. Potom sa celkom hodí, keď máte kde niekoľko hodín sedieť a nad hranolkami rozoberať náboženstvo a podobne. S Charliem sa dosť dobre rozpráva. To som zistila už v Dánsku. Ja sa síce rozprávam vždy, všade s každým a o kadečom, nie každý deň však nájdem respondenta, ktorý sa chytí. A ešte radšej sa rozprávam s ľuďmi, ktorí ma donútia rozmýšľať.

“A co kdybych ti řekl, že… ”

Občas si myslíme, že o ľuďoch ktorých máme radi vieme všetko. Občas sa mýlime. Niekedy nám povedia veci, ktorým spočiatku neveríme. Sú veci, ktoré nechceme brať vážne. Sú veci, ktoré sú jednoducho tak. Na chvíľku nám vyrazia dych. Potom si ich v hlave ešte raz zopakujeme a uvedomíme si, že i keď menia veľa, nemenia vlastne nič. Pretože, keď máte ľudí skutočne radi na ničom až tak nezáleží.  


Na cestovaní je úplne najlepšie, že kadekoho spoznáte. Iných ľudí ako tých, medzi ktorými ste vyrastali. Tých si treba vážiť, samozrejme. Utvorili vaše hodnoty, vychovali vás.  Človek je však veľmi malý na to, aby svet pochopil na prvý krát. A aj najväčší génius je v skutočnosti hlúpy, ak si myslí, že to čo vie je na 100% správne. Zaujímavosť života spočíva v tom, že ak ste ochotní ho počúvať, vždy bude mať pre vás novinky. Nedávno mi do cesty postavil Charlieho. Asi vedel, že na zázraky verím.  Každý občas potrebuje kamaráta, ktorý vie vaše doterajšie názory poriadne prefackať.


Po zrekapitulovaní návštevy Mníchova a poučení na záver, presne tu by som mala spraviť článku koniec. Ukončila by som ho slovami: „O 12 v noci odišiel Charlieho autobus z Mníchova smer Praha.“ Ja ho tu však neukončím, pretože ten autobus odišiel bez Charlieho. Omylom si totiž kúpil lístok na zlý deň. (toto sa naozaj hocikomu nepodarí)
Vrátili sme sa teda k pôvodnému plánu, stopnúť niečo do Landsbergu, kde teraz bývam a ráno ho dostať zase nejak naspäť.

„Alespoň ti ukážu své trenky na spaní.“

Aj tak sa na to dá pozerať. Dúfam, že mu tá povznesená nálada ostane aj keď zistí aké je to ťažké dostať sa do takého zapadákova teraz v noci.

Alebo ako sa ukázalo, aké nemožné to je.

Zvyšok noci sme sa prechádzali od benzínky k benzínke, jedli nanuky v treskúcej zime, vozili sa v nákupnom vozíku a fotili so značkou koniec Mníchova. Verím, že pre niekoho to môže byť dosť únavné, mne však noci strávené na neznámych uliciach, výjazdoch a benzínkach už celkom chýbali.


Charlie je naozaj zvláštny. Viac, ako si dokážete predstaviť, Možno ešte viac, ako som si doteraz myslela ja. No stojím si za tým, že normálnosť je jednoducho nudná. A okrem toho... človek je tvor spoločenský a i keď sama seba považujem za osobu čo všetko zvláda sama, občas sa zíde mať kamaráta, ktorému môžete povedať hocičo. Nie pre to, že by som to sama nezvládala. Proste pre to, že jednoducho môžem.

Spala som presne hodinu. Neviem na čo som si vôbec ľahla. Nikdy som do práce nešla tak unavená. V porovnaní s Charliem som na tom so spánkom ale asi stále lepšie. Dúfam, že z tohto dňa nebude mať príliš traumu. Ja som si to celkom užila.

...

Druhý deň 16:12
„Normálně sem se včera přistihl, jak si myslím, že je to docela nuda spát v posteli :D chybělo mi to vzrůšo. :D"