JEDEN DEŇ V MNÍCHOVE S CHARLIEM

Som zástancom teórie empirizmu. Verím, že aj keď je svet len jeden, každý z nás ho vidí trochu inak a jedinou cestou ako spoznať jeho skutočné farby,  je na chvíľu odložiť z hlavy obraz, ktorý nám namaľovalo naše okolie a skúsiť sa na svet pozrieť znova. Akoby sme o ňom pred tým nevedeli vôbec nič. Vieme vôbec ?

Väčšinou som to ja, kto sa objavuje na miestach vzdialených od tých, kde som bola včera a kto navštevuje kamarátov, starých či tých dosiaľ nepoznaných. Väčšinou som v mojich príspevkoch cestovateľom ja. Nakoľko však momentálne bývam od Mníchova iba 60km, asi sa tento krát  počítam skôr ako domáca. Zaujímavá zmena. A dobrý pocit, keď viete, že sa niekto trepe 8 hodín z Čiech do Mníchova aby vás navštívil.

„Přece tě tam nenechám samotnou s těmi divnými Němci.“

 Už som zažila kadečo, ale tomuto som naozaj až do poslednej chvíle neverila. Charlie naozaj prišiel. I keď trochu neskôr a tiež som ho musela najprv polhodinu hľadať.  

V Mníchove ešte ani jeden z nás nebol. Mala som zopár odporúčaných miest od vševediaceho Googlu a na kúsku papiera nakreslenú mapu. Kto však už niekedy so mnou skúsil cestovať vie, že to nie je celkom podľa turistických pravidiel, zoznamu ani mapy. Mám nedostatok orientačného zmyslu a okrem toho, keď sa hovorí, že ženy zvládajú dve veci naraz… no buď to neplatí o rozprávaní sa a dávaní pozor na cestu alebo mi táto schopnosť nefunguje. No a Charlie je na tom síce trochu lepšie ale navigátor z neho asi tiež nebude. Po tomto dni však Mníchov celkom slušne poznám.

Takže zopár odporúčaní: Deutsche Museum zatvárajú o piatej, takže stáť tam 17:10 je zbytočné, od rieky je pekný výhľad aj napriek zavretému múzeu, no a pre tých, čo nevedia nemecky -názov ktorý sa končí slovom 'platz' znamená, že ide o námestie. konkrétne Marienplatz a Odeonplatz stoja za návštevu!

„No jo tak já zapínám GPS.“  

Kamaráti sú aj od toho, aby nás učili trpezlivosti a sebaovládaniu.

Určite som sa tu už rozpisovala o výhodách sólo cestovania a nestáva sa často, že mám nejakého parťáka. Musím však priznať, napriek tomu, že cestovať s niekým znamená, že vám niekto občas mení smer cesty sprava doľava, kritizuje vaše ‘šípečky’ na mape a napomína vás keď prebehnete cez cestu na červenú, som rada, že Charlie prišiel. (nie že by som takto prebehovala bežne, nie som samovrah a väčšinou sa správam ako slušný občan... a tiež by sme to zvládli aj bez GPS len by to dlhšie trvalo !!! )

Potom som zistila, že mi okrem smeru cesty zmení aj pohľad na svet, zopár názorov a nejaké tie presvedčenia. Tak teda vďaka.

Tiež poznáte ten pocit, keď hľadáte McDonald´s viac kvôli Wi-Fi ako kvôli jedlu?  Prebehli sme celé mesto, aby sme ho našli a Charlie si tak mohol objednať lístok na autobus domov. Nevravím, že sme neboli aj hladní. A tiež je dosť dlho otvorený a to dokonca aj v južnom Nemecku, kde takmer všetko o ôsmej jednoducho zavrú. Potom sa celkom hodí, keď máte kde niekoľko hodín sedieť a nad hranolkami rozoberať náboženstvo a podobne. S Charliem sa dosť dobre rozpráva. To som zistila už v Dánsku. Ja sa síce rozprávam vždy, všade s každým a o kadečom, nie každý deň však nájdem respondenta, ktorý sa chytí. A ešte radšej sa rozprávam s ľuďmi, ktorí ma donútia rozmýšľať.

“A co kdybych ti řekl, že… ”

Občas si myslíme, že o ľuďoch ktorých máme radi vieme všetko. Občas sa mýlime. Niekedy nám povedia veci, ktorým spočiatku neveríme. Sú veci, ktoré nechceme brať vážne. Sú veci, ktoré sú jednoducho tak. Na chvíľku nám vyrazia dych. Potom si ich v hlave ešte raz zopakujeme a uvedomíme si, že i keď menia veľa, nemenia vlastne nič. Pretože, keď máte ľudí skutočne radi na ničom až tak nezáleží.  

Na cestovaní je úplne najlepšie, že kadekoho spoznáte. Iných ľudí ako tých, medzi ktorými ste vyrastali. Tých si treba vážiť, samozrejme. Utvorili vaše hodnoty, vychovali vás.  Človek je však veľmi malý na to, aby svet pochopil na prvý krát. A aj najväčší génius je v skutočnosti hlúpy, ak si myslí, že to čo vie je na 100% správne. Zaujímavosť života spočíva v tom, že ak ste ochotní ho počúvať, vždy bude mať pre vás novinky. Nedávno mi do cesty postavil Charlieho. Asi vedel, že na zázraky verím.  Každý občas potrebuje kamaráta, ktorý vie vaše doterajšie názory poriadne prefackať.

Po zrekapitulovaní návštevy Mníchova a poučení na záver, presne tu by som mala spraviť článku koniec. Ukončila by som ho slovami: „O 12 v noci odišiel Charlieho autobus z Mníchova smer Praha.“ Ja ho tu však neukončím, pretože ten autobus odišiel bez Charlieho. Omylom si totiž kúpil lístok na zlý deň. (toto sa naozaj hocikomu nepodarí)

Vrátili sme sa teda k pôvodnému plánu, stopnúť niečo do Landsbergu, kde teraz bývam a ráno ho dostať zase nejak naspäť.

„Alespoň ti ukážu své trenky na spaní.“

Aj tak sa na to dá pozerať. Dúfam, že mu tá povznesená nálada ostane aj keď zistí aké je to ťažké dostať sa do takého zapadákova teraz v noci.

Alebo ako sa ukázalo, aké nemožné to je.

Zvyšok noci sme sa prechádzali od benzínky k benzínke, jedli nanuky v treskúcej zime, vozili sa v nákupnom vozíku a fotili so značkou koniec Mníchova. Verím, že pre niekoho to môže byť dosť únavné, mne však noci strávené na neznámych uliciach, výjazdoch a benzínkach už celkom chýbali.

Charlie je naozaj zvláštny. Viac, ako si dokážete predstaviť, Možno ešte viac, ako som si doteraz myslela ja. No stojím si za tým, že normálnosť je jednoducho nudná. A okrem toho... človek je tvor spoločenský a i keď sama seba považujem za osobu čo všetko zvláda sama, občas sa zíde mať kamaráta, ktorému môžete povedať hocičo. Nie pre to, že by som to sama nezvládala. Proste pre to, že jednoducho môžem.

Spala som presne hodinu. Neviem na čo som si vôbec ľahla. Nikdy som do práce nešla tak unavená. V porovnaní s Charliem som na tom so spánkom ale asi stále lepšie. Dúfam, že z tohto dňa nebude mať príliš traumu. Ja som si to celkom užila.

...

Druhý deň 16:12

„Normálně sem se včera přistihl, jak si myslím, že je to docela nuda spát v posteli :D chybělo mi to vzrůšo. :D"

MESTO S CENTROM NA VODE

Moja bodka na mape je stále ďaleko od domova a stále v Nemecku, už dlhšiu dobu sa však nepohla. Zasekla sa v meste Landsberg am Lech. Pekné mesto. Historické, veľké a pritom útulné. Nie som však z tých, čo sa príliš tešia usadeniu. Odložiť ruksak do kúta a nabehnúť na režim pracujúceho človeka, bolo pre mňa ťažké. Nabehla som vôbec? Každý večer pred spaním kontrolujem mapu, hľadám na nej miesta v mojom okolí, ktoré by stáli za návštevu. I keď iba tak, na krátky stopák cez deň voľna. Nedávno som jeden taký deň mala. Do oka mi padlo mesto Lindau.

 O Lindau sme sa kedysi učili. Teda určite ho spomenula učiteľka nemčiny v súvislosti s Bodamským jazerom. Viete ktoré to je?

Bodamské jazero leží na hranici troch štátov. Nemecka, Rakúska a Švajčiarska. Nie je veľké.  Z niektorých miest vlastne dovidíte na druhú stranu. To je super. Hraničné miesta sú moje srdcovky. Uznajte, je na tom niečo stáť v Nemecku a cez vodu pozerať do Rakúska.

V tomto jazere leží ostrov a na ňom mesto. Lindau. Teda nie celé, len jeho historickáčasť. Tá novšia sa ťahá z ostrova na pevninu. Autostopom som sa dostala len na okraj mesta. Na ostrov som musela peši. Povedali mi, že to mám tak 4 kilometre. Teraz, keď už viem aká príjemná prechádzka to bola, určite neľutujem.  

Prvú peknú časť som objavila ešte pred prechodom cez most. Pláž. Alebo skôr kúpaliskový komplex. Uzavretý, no vždy som vedela preliezať ploty. Keď som na móle našla aj iných ľudí, zistila som, že táto schopnosť by nebola tak potrebná, keby som občas najskôr rozmýšľala ako konala. Z druhej strany vedie cesta. Celkom otvorená takže ak chcete túto pláž vidieť aj v ročnom období, keď nie je v plnej prevádzke, jednoducho do nej vojdete zo strany od ostrova. Ide to úplne legálne.

“Lindau. Keby nemusím ísť do práce idem tiež. Až tam budeš choď do kaviarne čo sa volá 37° Kaffee, je odtiaľ pekný výhľad. Je to na promenáde v prístave, tak na rohu, pri vlakovej stanici a keď je pekne, dá sa sedieť von. Dnes máš dobrý deň, bude pekne.“

Spomínanú kaviareň som našla. Popravde, na tejto promenáde sú kaviarne jedna vedľa druhej. 37°je úplne na konci. Nemá až tak dobrú polohu, sú tam aj podniky s krajším výhľadom. Okrem toho leží hneď vedľa koľají. To mierne roztancuje kávu v pohári zakaždým, keď prejde vlak, no aby som bola fér, tých vlakov tam zase toľko nechodí. Častejšie uvidíte odplávať loď. To je celkom pekné divadlo.

Napriek tomu, že sa mi poloha kaviarne na prvý pohľad nezdala a nechcelo sa mi vzďaľovať od centra prístavu, kde práve hral pouličný muzikant (ja mám na nich asi slabosť), dala som si poradiť a predsa len som zašla na kávu práve tam. Je to taký hipsterský podnik. Každá stolička má iný tvar a farbu, jedálny lístok nájdete napísaný priamo na drevenej stene a v ponuke samozrejme nechýba vegánsky koláč. Kto máte podobné miesta radi, odporúčam. Kto ma poznáte, viete, že ja mám.

Budovy v uliciach podopierajú jedna druhú, stoja krivo a pôsobia dojmom, akoby sa celá ulica vlnila. Jeden dom od druhého rozoznáte podľa farby. Omietky majú pestré, každá budova má svoju osobnosť. Pomedzi to prerastajú bujné rastliny, skoro ako keby tam rástli samy od seba, neorganizovane. Človek má až chuť sadnúť si na zem a len tak kresliť. Jediný papier čo mám je však stopársky zošit. Už pekne dotrhaný. Uspokojím sa teda s fotkou a prechádzam sa mestom ďalej.

...aby som našla vežu so strechou vykladanou farebnými kameňmi, starú radnicu v ktorej priestoroch je momentálne historická knižnica a ešte námestie, kde sa práve koná trh. A veľa fontán.

Z mesta vedú len dve cesty. Cez most, a po vode. Ja som síce prišla aj odišla po svojich, keby však mám viac ako deň voľna, bezpochyby na jeden z odchádzajúcich trajektov nastúpim. Možno by som sa odviezla do mesta Konstanz. Aj to mám jedného dňa v pláne. Každopádne som v prístave strávila zopár hodín. Páčilo sa mi tam. Hlavne úzky priechod deliaci prístav od jazera. Sú tam dve veže.  Jedna slúži ako maják a na vrchu tej druhej sedí Bavorský lev. Mestu je otočený chrbtom a zamyslene pozerá niekam do diaľky. Svojim masívnym kamenným telom stráži mesto pred otvoreným jazerom. Zdá sa. Napriek tomu, že v erbe mesta nájdete strom, Linden (lipa) , podľa ktorého sa mesto volá, pre mňa ostane navždy neoficiálnym symbolom tento lev. Na prvý pohľad mi k Lindau jednoducho patrí. A aj na posledný. Keď som sa ešte raz za prístavom obzrela, aj z diaľky som videla jeho vážnu kamennú siluetu.

NEOČAKÁVANÁ CESTA DO WALESU A EŠTE ĎALEJ

Plány sú na nič. Už to tu tvrdím niekoľký krát. Je pekné ich mať, no dosť často vám ich niekto z hora jednoducho zmení. To však nemusí byť vždy na škodu. Kúzlo spočíva v tom, nechať si ich zmeniť. Nie byť flegmatický voči životu, to nie! Len mu občas povedať: "Fajn, tak mi teda ukáž čo si si pripravil.“

Na odvrávanie  životu sme my ľudia aj tak primalí....

Chcela som sa dostať do Winchestru. Prečo ? Lebo pre Wales hlásili ‘heavy rain’. V tom čase som si ešte myslela, že na to bude priestor neskôr.

“Zdravím! Nejdete náhodou smerom M3? Winchester ?

V Anglicku sa stopuje asi takto. Výlučne na benzínkach, lebo všade vedie diaľnica. Cobham services sú úplne naj. Sú na Londýnskom okruhu a väčšinou to trvá tak 10 minút nájsť niekoho na správny smer. Pokiaľ teda nejdete do Winchestru, to je tuším trošku z cesty.

“Nie. Ale môžem ťa hodiť na najbližšie services na M4. Z tade by ti to mohlo ísť ľahšie."

Neobťažujte sa s číslami ciest, ono to nie je extra dôležité ak sa nechystáte v UK stopovať. Tá odpoveď znamenala – kúsok tvojím smerom, ale do Winchestru to také ľahké nebude.

Vyzeral milo. Chlapík v šedom svetri, mal náušnice a zaujímavé tetovanie na ľavej ruke. Vtedy som ešte nevedela, že bude nejak dôležitý, bol to len ďalší šofér. 

“Kam až idete ?”

Taká normálna otázka. Bežne sa ľudí pýtam z kade idú a kam smerujú. Ako stopár som väčšinou len krátka súčasť ich dlhej cesty.

“Do Swansea.”

To je vo Wales. Tam, kde som chcela ísť pred tým, než mi počasie oznámilo, že nebude vhodné, pred tým, než som si ráno vymyslela plán zbaliť si len malú tašku a vybrať sa na krátky výlet do Winchestru.

Najprv prišiel ten nápad. Nasledovalo chvíľkové zvažovanie pre a proti. Nakoniec rozhodnutie. Neviem presne prečo som sa vtedy v aute rozhodla pre Wales. Asi som mala pocit, že to mám spraviť. Bol to dobrý nápad!

O päť minút na to auto po diaľnici skôr plávalo ako jazdilo. Tak toto Briti volajú heavy rain. No napriek tej vode všade dookola som stále cítila, že to dobrý nápad bol. Carl je super chlapík.

“Máš rada pláže ?”

Asi nie som práve ‘plážový vyvaľovač‘, ale pláže rada mám. Aj more. To viete, my také doma nemáme.

“Ešte pred Swansea je jedno pekné miesto. Chceš sa tam ísť pozrieť ?”

“Znie to dobre. Prečo nie ?”

Videli ste niekedy reklamu na Tulamore Whiskey? Áno, ja viem, že to je Írsko !!! Miesto, ktoré vám chcem opísať je ale naozaj podobné. Ak ste tú reklamu nevideli, možno je teraz ten čas na trochu komerčnosti. Sú tam štyria muži, kráčajúci po zelenej, vlnitej lúke smerom ku kostolu. A do toho tak krásne prší! Takéto lúky sú aj vo Wales. Sú krásne. Farba trávy v tejto krajine dáva zelenej nový rozmer. Na niektorých miestach sa tou lúkou tiahne nízky kamenný múrik. Presne ten, na ktorom títo štyria chlapi potom sedia, pijú a spievajú. A za nimi je spomínaný kostol. Celý z kameňa. V Írsku som nebola. Wales je ale nádherný!

Presne takouto, akoby z reklamy vystrihnutou krajinou, sa vlní cesta. Po mnohých zatáčkach a kopcoch vás dovezie na pláž. Kamenistú. Z oboch strán ju ohraničujú útesy obmývané morom. To je tá chvíľa, keď vám prestane prekážať, že na vás neustále prší.

“Chceš vidieť malú Waleskú dedinku ?”

“Jasné.”

“Dobre. V jednej býva moja mama, pôjdeme k nej na kávu a čaj.”

Pýtala som sa, čo vo Walese stojí za to vidieť. On sa zjavne rozhodol, že mi to všetko rovno ukáže. Na miesta, cez ktoré sme sa najbližších pár hodín vozili by som sa asi nikdy nedostala. Minimálne nie naraz a suchá. Bol to super deň. Jeden z najlepších, aké som za môj už skoro dvojmesačný výlet zažila. Zvláštne, ako vám niekto, kto bol ešte nedávno cudzí, dokáže zmeniť plány, deň a cestu. On to volal Waleská pohostinnosť. Ja to volám dôkaz, že ľudia sú dobrí napriek tomu, že sa v tejto dobe pošepkáva iné.

PS pre Carla: Ak toto čítaš ĎAKUJEM! Za všetko, bol to skvelý deň. A na Waleskej výslovnosti už pracujem.

PPS: Viem, že si to myslel dobre, ale peniaze ti pošlem naspäť hneď ako dorazím kam mám namierené! Zvládla som to bez nich a myslím, že sa niekde zídu viac ako mne.

PPPS: Jedného dňa ťa očakávam v našich Tatrách!

Ten večer som skončila v Swansea. Prechádzala som sa mestom ešte pár hodín. Až keď už bola celkom tma, pobrala som sa na benzínku. Tam som sa zoznámila s milou predavačkou Lauren a s chalanom, ktorý ma odviezol na services, ktoré ani náhodou neboli blízko, len pre to, že mohol. Na  tých services s tetou upratovačkou, čo ma presťahovala z kresla na gauč, pretože: “Tam sa lepšie spí.” A tiež som sa viezla v kamióne so psom Maxom, ktorého jeho pán zachránil a teraz s ním cestuje po svete. 

ĽUDIA SÚ NAOZAJ DOBRÍ A ZMENY PLÁNU SÚ VäČŠINOU SUPER.

Na druhý deň som pomerne v skorých hodinách dostopovala ku krstnej kde som zistila, že nejdem od 1.10.  robiť do Flensburgu ako som plánovala, ale do Mníchova. To je dlhá cesta. Znamenalo to pre mňa okamžitý odlet z Anglicka (ešte že som ten Wales stihla) do Koldingu, kde som sa musela rozlúčiť s ľuďmi, ktorí mi za tú chvíľu, kým ich domov bol križovatkou mojich ciest, naozaj prirástli k srdcu, aby som sa s pokazeným kufrom vydala na cestu na miesto 830 km vzdialené. Nové, neznáme a cudzie.

ZMENY PLÁNU VEDIA BYŤ OBČAS AJ CELKOM OTRAVA. TO S DOBRÝMI ĽUĎMI ALE PLATÍ!

       

Moja úžasná krstná mi pomohla vymyslieť plán a vypravila ma z Anglicka so skateboardom a izolačkou v ruksaku, kamaráti v Koldingu mi ten plán  pomohli dotiahnuť do konca a opraviť tak môj kufor bez kolieska, našli a vytlačili mi lístky na autobus smer Mníchov a vybavenú desiatou ma vyprevadili na cestu.

A tak teraz sedím v spomínanom spoji a rozmýšľam, čo mi život nachystal na zajtra.

PRETOŽE ZMENY PLÁNU K ŽIVOTU JEDNODUCHO PATRIA.

Takže, ďakujem vám všetkým za pomoc a za to, že som tam kde som. V pláne to nebolo, ale určite  to tak z nejakého dôvodu byť malo. Zase sa raz musím s niekým lúčiť. Verím však, že nie na dlho.

Veď ako Charlie povedal: “Nebudem se loučit, vždyť se ješte vidíme.” Tak teda zatiaľ ľudia :D

MNOHO TVÁRÍ LONDÝNA

 Posledné dva týždne som strávila v podstate vedľa Londýna. V meste ležiacom na vonkajšej strane diaľnice M25, ktorá obchádza celý Londýn. Londýn je ale veľký. Obrovský. Až tak, že dostať sa do jeho centra trvá asi hodinu. Stopom dokonca asi dlhšie, keďže čím bližšie ste k centru, tým pomalšie sa autá hýbu v hustej premávke. Do hlavného mesta Anglicka ale cestujem spravidla vlakom. Jednoducho pre to, že na tieto cesty mám spoločnosť. Moju krstnú, Jarku. O dosť lepšie ako papierový sprievodca!

Londýn nie je len obrovský. Tiež rozmanitý. V každej z jeho častí máte pocit, akoby ste sa ocitli v inom meste. Má mnoho tvárí. Tieto tváre sú tak rozdielne, že sa zdajú nezlučiteľné a predsa patria k sebe a Londýn by nebol Londýnom bez jedinej z nich.

Tou najznámejšou z nich je ikonické centrum. To centrum, čo nájdete na každej pohľadnici. Je plné ľudí, návštevníkov. Je to miesto kde bohatá anglická história číha za každým rohom, kde je hmatateľný duch minulosti a tichá prítomnosť dávno mŕtvych kráľov a šľachticov, miesto, kde sa každý pokúša odfotiť s Big Benom alebo Londýnskym okom a jednoducho časť, ktorú musíte navštíviť, aby ste si mohli kolónku Londýn zaškrtnúť v zozname.

V Londýne sú  aj nudné časti. Jednoliate a často špinavé. Londýn má 1 572 km². Vyššie spomínané centrum je len zlomok z neho.  Čo myslíte, ako vyzerá ten zvyšok ? Veľkú časť tvoria napríklad byty. Už to tak chodí, 8,674 miliónov ľudí musí niekde bývať. A aj to sa do Londýna počíta. No a keď sme už pri tých, nie až tak pekných výhľadoch, v Londýne sa stále niečo stavia. Nevravím, že to je zle. Keby tak usilovne chceli niečo stavať u nás. To však znamená veľa železných konštrukcií, jám a žeriavov. A keď taký žeriav zavadzia za Katedrálou sv. Pavla ktorú sa práve snažíte odfotiť... a to sa nejdem rozpisovať o tom ako ľahko sa v takej rozostavanej časti dá stratiť.

Biznis Londýn. Canary Wharf, Gherkin, NatWest Tower... Napadlo vás niekedy koľko peňazí denne pretečie Londýnom, koľko rúk sa tam podá a koľko obchodných rozhodnutí padne? Je to mesto kde sa dejú veci, uzatvárajú obchody, kde sa robí biznis. Kamkoľvek sa pohnete, nad sebou vidíte minimálne špičku jedného zo spomínaných mrakodrapov. Vypínajú sa nad vami ako pripomienka toho, že svetu vládnu bohatí a mocní.

Keď už sme pri vládnutí, nemôžem vynechať kráľovnú a jej časť. Briti sú hrdí národ. Tá hrdosť sa mi páči. Kvôli tej hrdosti nosí celý svet tričká s britskou vlajkou. Tá hrdosť je to, čo vytvorilo legendárny  obraz Veľkej Británie, čo vytvára veľkoleposť a slávnostnú atmosféru v okolí miest ako Buckingham palace alebo Hampton Court.  Táto časť Londýna je ako z rozprávky. V ktorej ešte majú kráľovnú, korunu,  princa a kráľovstvo. Všetci vieme, že teta Alžbeta vlastne až takú moc nemá. Čo ju robí mocnou sú Briti a ich hrdosť na svoju rozprávku. Na symboly, ktoré sú pre nich na toľko dôležité, že im vdýchli moc.

Londýn ako multi-kulti mesto. Myslíte si, že v Londýne žijú hlavne Briti ? Je to metropola.  Je ako malý svet. Svet v ktorom nájdete zastúpenie každého štátu. Celé komunity. A tie si žijú vlastný život. V Londýne môžete prežiť deň bez toho, aby ste spozorovali, že ste v zahraničí. Napríklad keď sa ocitnete v československom kolektíve na koncerte Michala Davida. Pre mňa to bol teda skôr návrat do minulosti ktorá vlastne ani nie je moja, ale viete čo tým myslím. Nie je to londýnske, ale paradoxne to patrí k Londýnu. Všetci tí ľudia, ktorí sa sem pred rokmi presťahovali aby začali nový život. Aj rozmanitosť môže tvoriť stereotyp.

Poznámka pod čiarou - mám vážne super krstnú. A tá krstná vážne super bandu.

Poznámka pod čiaru dva - David meškal hodinu a pol ako veľká hviezda a trošku to odflákol. Nuž, najlepšie roky slávy má už asi za sebou.

No a na záver moja najobľúbenejšia časť. Fiktívny Londýn. Ten ktorý poznáme z plátna, obrazoviek a stránok kníh. Nie som nejaký veľký znalec filmov a posledné roky ani vášnivý čitateľ (hanba, ale život má niekedy jednoducho primálo dní na čítanie). Aj taký kultúrny nevzdelanec ako ja ale musí poznať mená ako Sherlock Holmes, Harry Potter alebo James Bond. Tieto príbehy vytvorili Londýnu novú mapu. Mapu podľa ktorej na adrese 221b Baker street ešte stále nájdete známeho detektíva a v MI6 sedieť Miss Moneypenny. Veď koho zaujíma nudná realita, keď sa ocitnete v meste, kde cez stenu na stanici Kings cross môžete jednoducho prejsť do kúzelného sveta.

DEFINÍCIA SLOVA 'HIPSTER'

Povedali mi, že v Bath je pekne. Tak som sa rozhodla obzrieť si to tam. Povedali mi, že v anglicku sa nedá stopovať, že to tu nikto nerobí. Tak som sa rozhodla skúsiť to. Tento mýtus som zmazala vlastne už pred pár dňami, keď som sa vybrala do Oxfordu (o tom potom). Každopádne, ide to celkom jednoducho. A od ľudí, ktorí stopárom zastavujú, to je totiž špeciálny druh , som sa dozvedela, že zďaleka nie som jediná, čo brázdi britské cesty. Hlavne v okolí Bristolu je ich vraj kopa. Ako Ned povedal, je tam veľa hipsterov.

Viete kto je to hipster? On v tom má zjavne jasno. Jeho definíciu by kľudne mohli zapísať na Wikipédiu. 

"Samozrejme, že máme stopárov. V UK sa ale skôr nosí chodiť stopovať do Ázie. Už som tam dosť pobehal. Najbližšie mám v pláne Čínu a Thajsko." 

Thajsko ! Možno som našla parťáka na cesty. 

Neda som zastavila niekde na services na diaľnici M4. Fajn chalan. IT-čkar. Cestuje po svete a robí technika na veľkých skype konferenciách a tak. Len teraz priletel z USA. 

"Keď budeš v okolí Bristolu, daj vedieť. Vlastne, aj dnes tam môžeš prespať ak chceš. Z Bath to máš potom len kúsok do Walesu." 

Plánujem ísť do Walesu. Dnes sa ale musím vrátiť do Bookhamu, kde býva moja krstná, napokon nemám so sebou nič viac ako plátenú tašku s pár haraburdami čo práve potrebujem. Určite sa mu ale ozvem. Super sme sa porozprávali.

"Páči sa mi tvoj postoj. Stopári sú väčšinou fakt divní. Teda tí čo som stretol. Hipsteri." 

"Ako to myslíš hipsteri? " Nedalo mi, to slovo už použil druhý krát. 

"No hipster je napríklad niekto, kto nenosí ponožky. Máš ponožky ? " 

Mám ale len pre to, že je zima ako v Rusku. Dosť často ich nenosím. 

" Výnimočne áno. Čo je hipsterské na nenosení ponožiek ? " 

Moja odpoveď ho zjavne pobavila, najbližších 5 minút sa na tom pochechtáva. 

"Hipsteri sa divne obliekajú a v Starbucks spisujú svoj životný príbeh. Radi hovoria, že robili veci dávno pred tým, než sa stali cool." 

Dobre, teraz sa už smejem aj ja. Dobrá definícia. 

"Píšem blog. Väčšinou v kaviarňach. Robí to zo mňa hipstera ??? JE TAM WIFI A DÁ SA TAM NABIŤ MOBIL. Nie pre to, že je to cool." 

A sme doma. Asi si nájdem lepšie miesto. 

"Nemyslel som teba. Fakt nie, ty si super."

No jasné kamarát to už nezachrániš. Musím ale priznať, pobavil ma. A pozvanie do Bristolu zjavne platí aj napriek tomu, že sa zo mňa vykľul hipster. Načo sa urážať. 

Napokon, možno mal pravdu. O pár hodín neskôr som už totiž zase sedela v Subway, nabíjala si mobil a písala príspevok. Tu máte teda čosi o meste  BATH , keby ste sa ho náhodou chystali navštíviť. A ak nie, možno aspoň takto virtuálne. 

RÍMSKE MESTO BATH

Zelená a pieskovo-hnedá. Všetky budovy sú postavené z vápenca, ako keby sa na vzhľade mesta nič nezmenilo od doby, keď jeho kúpele slúžili Rimanom. Tá zelená je samozrejme príroda. Stromy a rozľahlé parky. Viem si však predstaviť, aké krásne musí byť mesto Bath v jeseni, keď všetko to zelené začne vymieňať letnú kolekciu. 

Je to turistické miesto. Jedno z najkrajších v Anglicku. Napokon, má na to perfektnú polohu. Bolo vybudované na teplých prameňoch. Už od jeho vzniku bolo známe veľkolepými kúpeľmi a pre tieto kúpele navštevované bohatými ľuďmi a smotánkou. Vysoké ceny v kúpeľnom dome sa nezmenili dodnes. Mesto má však čo ponúknuť aj tým, čo si ho prišli len tak obzrieť. 

Mám taký zlozvyk. Možno ste si to už všimli. Viac než pamiatky si v mestách všímam atmosféru. Mám potrebu zachytiť pocit zo vzduchu ulíc. Aké je teda mesto Bath ? Je umelecké. A iné než zvyšok Británie. Žeby to bolo tými Rimanmi ? V mestách ako Oxford  alebo Londýn cítiť anglickosť. Taký ten trade mark červenej telefónnej búdky. Cítiť to z budov, zo správania sa ľudí, z všadeprítomnej kráľovskosti aj  z uniforiem školopovinných. Napríklad v  Oxforde máte pocit, že ešte aj čítať knihu je také anglické. Bath je trochu iný. Jeho vápencové múry pôsobia, akoby tu stáli dlhšie než celá Británia, skôr, ako niečo ako anglická kultúra vzniklo.  Všetko moderné, obchody, fastfoody, červené autobusy a ľudia so svojimi výtvormi celkovo, sú vsadení do tohoto mesta ako do kulisy. A vôbec to nepôsobí zle. V Bath sa ľuďom podarilo nájsť ten správny balanc medzi historickým a novým a spraviť z toho čosi naozaj štýlové. Toto mesto je plné pouličných umelcov (spievať ženu na ulici opernú skladbu som počula naozaj len tam), divadiel,  múzeí, reštaurácií  a vintage kaviarní s výhľadmi  ako pre bohov. 

V Bath sú dve stavby, ktoré nepochybne stoja za zmienku. Pôsobia nadpozemsky. Circus a Royal Crescent. Tieto pamiatky patria k sebe a svojím tvarom z vtáčej perspektívy znázorňujú mesiac a slnko. Circus ( slnko) je kruhová stavba, rozdelená na tri rovnomerné časti ulicami vedúcimi do jej stredu. Royal Crescent (mesiac) leží neďaleko. Má tvar polkruhu a  jeho vnútro vypĺňa park. 

Ide v skutočnosti o komplex budov. Obidve spomínané veľdiela sa skladajú z niekoľkých desiatok totožných domov. Autorom tohoto architektonického počinu je John Wood mladší ( a aby sme boli fér, pomáhal aj jeho otec)  

(Royal Crescent) 

V Bath to žije. 

V miestnych uliciach a parkoch je rušno. Jednoducho pre to, že je tu vždy čo robiť. Dokonca aj ak nie ste fanúšik histórie a obzerania architektúry. (aj keď tá miestna nepochybne pohne aj vami) Čo tak skúsiť jedno z divadiel? Alebo skôr šport? Vedeli ste, že v Bath sa hrá rugby? Majú celkom slušný štadión. A tiež veľký park kde nájdete preliezky pre deti a tiež preliezky pre väčšie deti a fitnes-ľudí a skate park. 

Areál okolo mesta sa využíva ešte na jednu zaujímavú aktivitu, o ktorej som sa dozvedela, bohužiaľ už pri odchode. Let balónom. V balóne som ešte neletela. Vy áno ? Či už ste to šťastie mali alebo nie, na tomto mieste to musí byť nepochybne špeciálne. Vážne uvažujem o tom, že sa tam ešte vrátim, skontrolovať Bath zhora. Či kdesi v jeho strede naozaj uvidím slnko a mesiac. 

NA HRANICI ČASU V GREENWICH- POZOR prudko filozofický príspevok!

Greenwich je v Anglicku. Je to časť  Londýna. V blízkosti Londýna sa teraz nachádzam a zrejme ešte nejakú tú dobu budem. Objavujem zaujímavé miesta a mestá v okolí. O tomto konkrétnom by som vám chcela niečo napísať.

Keď som bola malá, bála som sa času. Asi som bola dosť divné decko, ja viem. Tie normálne sa väčšinou boja pavúkov, hadov a strašidiel pod posteľou. Mala som viac zvláštnych fóbií, no  k tým sa teraz radšej priznávať nebudem. 

Dodnes sa pamätám ako som sedela v kuchyni a pozorovala magnetky na chladničke v snahe zamraziť ten moment. Zrazu moju pozornosť upútalo niečo iné a ja som odvrátila hlavu. Zaplavili ma panika a úzkosť, spustil sa plač. Moja malá hlávka dospela k záveru, že ten moment, kedy som sa pozerala na magnetky a ktorý som sa tak úpenlivo snažila udržať je preč a ja ho nikdy nevrátim. Môžem sa tam zapozerať znova, ale to už nebude to isté! Nebude to ten istý čas. Tá istá chvíľka.

Vážne netuším ako sa takéto myšlienky ocitli v mozgu 7-ročného dievčatka.  Pekne desivé dieťa. Keby som to nebola ja, bojím sa ho. Našťastie, moja mamina mala vždy pochopenie pre všetky divnosti svojej ratolesti (a má ho dodnes) a myslím, že to brala celkom športovo, keď ma tam našla revať od bezmocnej snahy zastaviť čas. A mnohokrát potom, keď som si jeho plynutie uvedomila, hlavne pri odpočítavaní dní do konca prázdnin.

Greenwich je miesto, ktorým prechádza nultý poludník. Miesto, kde sa stretávajú dve časové pásma, kde hodinky tikajú o niečo presnejšie a kde sa schádzajú hromady turistov aby si spravili legendárnu fotku, s každou nohou na jednej strane časovej hranice. 

Tá čiara má čosi do seba, ani ja som neodolala. 

Čo je však na tomto mieste naozaj zaujímavé je múzeum času. Čas v ňom nenájdete, to je dúfam každému jasné. V tomto múzeu sú uchované pokusy ľudí čas pochopiť, zmerať a použiť. Musím povedať, že celkom úspešné. 

Čas je skôr meradlo ako rozmer. Pomôcka, ktorú si vytvorili ľudia aby merali vzdialenosti, pohyb a prírodné kolobehy. Aby mohli pohyb hviezd zakresliť do tabuľky a nájsť polohu na mori. Ako som sa tu totiž dozvedela, ak sa niekedy stratím uprostred oceánu, jediné čo musím spraviť je zistiť presný čas. Pri troche šikovnosti by ste to mali zvládnuť pomocou polohy slnka a tak (to ešte docvičím). Keď viete koľko je hodín tam kde ste a aký je svetový čas, viete z toho vypočítať na ktorom poludníku sa práve nachádzate. Celkom užitočné. Veď čo ak sa vám počas plavby náhodou pokazí smartfón?

Času sa už nebojím. Nikdy ma však neprestal fascinovať. 

Čas je podmienkou pohybu, miera všetkého podľa zásady “predtým” a “potom” Je všade tam, kde existuje skôr a neskôr. Riadi sa podľa pohybu planét a vesmíru. Tak ako sa priestor viaže na skutočné bytie vecí, tak sa čas viaže na ich pohyb. 

Táto múdrosť nie je z mojej hlavy. To povedal Aristoteles. Nechápete? 

Je to jednoduché. Vesmír je v pohybe. Všetky planéty sa pohybujú. V dôsledku toho slnko raz zapadne. Preto máme deň, noc, minulosť a prítomnosť. Tento pohyb sme sa naučili merať a ako meradlo sme použili čas. Pomenovali sme moment v ktorom slnko zapadne, dali sme mu číslo v podobe hodiny. Ten strašiak z detstva teda nebol čas. Ten za nič nemôže.  Nenávratnosť času totiž spočíva v jednostrannosti pohybu. Ten je na vine. Pretože vesmír nevie cúvať.

Sú miesta, na ktorých sa nad takýmito vecami jednoducho začnete zamýšľať. Napríklad Greenwich. Odporúčam navštíviť, naozaj má svoje čaro.  Galérie a múzeá bývajú občas nudné, no verte mi, toto nie je ani trochu. Pohltí vás natoľko, že kým sa učíte o meraní času, zabudnete, že plynie. A zrazu akýsi ujo zahlási že zatvárajú.  Škoda. 

Na záver teda ešte jedna zaujímavosť. Viete prečo je nultý poludník práve v Greenwich ? Pretože si tam Sir George Airy postavil v roku 1851 observatórium a začal odtiaľ merať. Mohlo to byť vlastne kdekoľvek.